Články,příběhy,próza,básně,vtipy

     Menu
· Domů
· Ankety
· Archiv článků
· Deník
· Díla dle témat
· Hledání
· Katalog www stránek
· Kontakt
· Poštovní schránka
· Recenze
· Seznam autorů
· Top 10
· Upload / Download
· Vložit článek

     Nové deníky
Přečíst deník Polojasno: Deneir
Přečíst deník a dneska uz neni bourka: Leontine
Přečíst deník a dneska uz neni bourka: Leontine
Přečíst deník a včera byla bouřka: Leontine
Přečíst deník a včera byla bouřka: Leontine

[ Vložit záznam do deníku ]

     Nejčtenější
Dnes nemáme žádný nejčtenější článek.

     Nejvíce bodů
1:  Alexis- 172 bodů
2:  dee-dead- 170 bodů
3:  Zvrhlik- 125 bodů
4:  Harri- 115 bodů
5:  don- 45 bodů

     Google
Google

Vítejte na stránkách WriteMania.org


Server Writemania.org prezentuje literární díla uživatelů internetu. Zaslané příspěvky necenzurujeme a uvádíme je v plném znění tak, jak nám byly zaslány.

Nabízíme reklamu na našem serveru formou reklamních textů,bannerů a ikonek. Ceny jsou velmi nízké - částka bude sloužit pouze na provoz tohoto webu. Pro více informací pište na admin@writemania.org

Na našem serveru naleznete nejen články a příběhy, ale též recenze, básně, deníky, ankety a různé soutěže.

Pokud se stanete registrovaným uživatelem našeho serveru, získáte automaticky řadu výhod:
  • Získáte možnost využívat pohodlnější uživatelské rozhraní
  • Prostředí bez reklamních bannerů a ikon = rychlejší načítání stránek
  • Možnost zveřejňovat články pod svou přezdívkou
  • Přidat si zdarma odkaz na svůj web do našeho katalogu
  • Sbírat body za zveřejněná literární díla a zápisy do Deníku
  • Hodnotit články a přidávat k nim komentáře
  • Posílat vzkazy ostatním uživatelům
  • Získáte prostor pro vlastní Deník (blog)
  • Měnit některá nastavení serveru
  • Zúčastňovat se soutěží
  • Nebude se vám zobrazovat tento informační text :-)

  • Veškeré články a ostatní díla na tomto serveru jsou chráněna autorským zákonem č. 121/2000 Sb. Úplné znění tohoto zákona naleznete zde.
  • Berte prosím na vědomí, že bez souhlasu autorů článků není možná jejich další publikace. Za obsahovou stránku jednotlivých děl neručíme.
  • Autor čestně prohlašuje, že zasílané dílo je pouze jeho vlastní tvorby, popřípadě má souhlas autora s uveřejněním.

    Pokud se vám zdá naše adresa špatně zapamatovatelná, máme pro vás několik variant odkazů, které vás na naše stránky přesměrují

  • http://clanky.er.cz
  • http://clanky.antiblog.com

  •  O dni po dni

    Humorné vyprávění, fejetony
    anonymous je autorem tohoto článku. Pokud pod tímto textem není zobrazen úryvek, klikněte na titulek pro zobrazení celého článku. Ahoj!
    Tak mě tady zase máte. A jak Vám dupou králíci? Začínaj nám vánoční trhy. To je pěkné, moc pěkné. Přemýšlím, co tam nakoupit a za kolik. Trdelníka k jídlu, struhadlo na zelí, či medové plásty stočené do svíčky. Také jsem tam zahlédla pěkné zástěry, bareevné, pestré, jakoby bylo vaření samo o sobě takové.
    A co bude našinec baštit k vánocům? Opět kapra? Tak na toho si ještě budeme muset počkat. To říká i firma Herbalife -Nejezte kapry jsou slizcí- a komu to vadí ? Samozřejmě jenom jim.
    Procházka předvánoční Prahou je stejně zajímavá. Potkáte lidi, kteří jsou opravdu příjemní. Těší se na vánoce a na to , co jim ježíšek udělí ki vánocům. Samozřejmě prostřednictvím nejbližších. Clověk nesmí jenom jednu věc, procházet se kolem stánků s občerstvením a poslouchat ty rozhovory skupinek, které se zastavily na svařák. pak si totiž připadá jako v manželské poradně a neví najednou , která bije.Clověk je stejně tvor rychlý k odsuzování a souzení a tak kolikrát takový nechtěně vyslechnutý rozhovor vyvolá v našinci spoustu protikladných otázek.
    Ale vánoce, vánoce přicházejí a bohužel zase rychle odcházejí, takže si to všechno raději neberme moc k srdci a doufejme, že ty příští vánoce budou přinejmenším stejně romantické.

     SÚKROMNÉ PEKLO

    Vážná próza,novely,romány
    montanalegal je autorem tohoto článku. Pokud pod tímto textem není zobrazen úryvek, klikněte na titulek pro zobrazení celého článku. -Čo chceš robiť teraz? Spýtala sa Marla a vyfúkla cigaretový dym, ktorým si už takmer šesť rokov ničila pľúca. -A ty? Opätoval jej otázku Tyler, ktorý si sťahoval zo svojho ochabnutého prirodzenie kondóm. -Pretiahni ma. Odvetila Marla bez mihnutia oka. -Veď teraz sme sa milovali. Odvetil Tyler. Marla potiahla z cigarety, zadržala dym, posadila sa na okraj postele vedľa Tylera a fúkla mu dym do tváre. Chvíľu naňho hľadela, potom sa postavila, vzala zo zeme šaty špenátovej farbi a pretiahla si ich cez hlavu. -Ak sa ti znova postaví, ozvi sa. Pre teba rada roztiahnem nohy hoci kedy. A zabuchla za sebou dvere malého, lacného a neuprataného bytu. Tá miestnosť aj napriek svojmu pachu po čistiacich prostriedkoch nevzbudzovala pocit čistoty a usporiadanosti. Vlastne tá miestnosť nevzbudzovala žiadny pocit. Trochu väčšia miestnosť, ktorú napåňal pocit smútku a úzkosti, ktorý sem dovliekli zvráskavené tváre rozbitých tiel. Boli to vlastne majitelia pokrčených duší, ktoré zužovalo peklo alkoholu. Stopy po zablatených topánkach kropili bledohnedé linoleum, žltkasto svietiace neóny slabo osvetľovali malú miestnosť, ktorú špatili nástenky na sivých stenách s protidrogovými sloganmi a odpudivými fotografiami zhnitých zubov, nechtov a pľúc, ktoré mali slúžiť na odstrašenie budúcich fajčiarov. Na stoličkách, usporiadaných do nepravidelného polkruhu sedeli stratené existencie spoločnosti, ktoré si samé uvedomovali svoju úbohosť a opovrhnutia hodnosť. Takmer všetci nervózne podupkávali nohami a tí, ktorí nie, tak si aspoň obhrýzali nechty alebo vlasy, či venovali sa iným zlozvykom či obsesiám. Ticho prehlušili kroky dopadajúce na linoleum. Do miestnosti vkročil vyšší muž, v strednom veku, oblečený do modrej košele a hnedých elegantných nohavíc. Krk mu obopínala zjavne lacná kravata, nevkusnej červenej farby, ktorá asi ani z počutia nepozná meno Kelvina Cleina, Dolce Gabanu, či iného svetového návrhára. Muž sa posadil na stoličku rovno oproti Marle. -Takže... Spustil -Ako vám ubehol minulý týždeň? A podíval sa na Marlu. -Marla. Ako sa vám daril minulý týždeň? Marla si vybrala prst z úst, na ktorom si ohrýzala nechet, utrela si ho do sivého roláka, ktorý jej siahal až po kolená a zmestili by sa doň aj tri ženy s jej proporciami naraz. Marla totižto bola veľmi tenkej postavy, ktorej kosti sa ledva nezosypali ako domino. -No... musím sa priznať, že som si dala jedno malé pivo. A bolo to v utorok, tretieho marca o trištvrte na druhú. Chlapík s nevkusnou, červenou kravatou sa poškrabal na brade, rukou si prešiel v šedivých vlasoch, preložil si pravú nohu cez ľavú a uprene zahľadel na Marlu. -Prečo ste sa akurát vtedy dívali na hodiny? Marlu premohol plač. Hluk, doliehajúci z ulice do miestnosti sa zrazu udusil pod vzlykmi a nastalo ticho, ktoré sa rozlievalo Marliným telom. Keby ju teraz oslovil Boh v tejto vnútornej chvíli, bola by to svätokrádež. V roztrasených rukách si žmolila ten veľký sveter, ktorý na nej visel, ako na živej mŕtvole. Ledva stíhala prehltávať horké sliny, ktoré jej plnili hltan a tlkot jej srdca bol cítiť až v spánkoch. -Zaujímavé, cez slzy je svet taký zmätený, dokonca aj tie plagáty, ktoré slúžia k odstrašeniu od cigariet sa zdajú byť, ako pútače k cirkusovému predstaveniu. Pomyslela si Marla. Pán s červenou kravatou, ktorý bol vlastne vedúci terapeutickej skupiny alkoholikov sa postavil, podišiel k Marle, objal ju a začal ju upokojovať. -To nič, každý z nás je občas slabý. A takto ubehlo niekoľko minút. Marla sa pýtala samej seba: -Žeby toto je ten pocit, čo cítia dcéry, keď objímajú svojich otcov? Alebo takto chráni nebodaj hruď samotného Boha? Marla postupne zabúdala na plač a myšlienky sa jej rozptýlili po všetkých nervových dráhach v jej tele. Zrazu sa muž odtiahol, Marla nechápala prečo, ale náhle pochopila. Veď ten muž ju objímal a upokojoval, len preto že bol pre to platený. Veď to bol „cvokár“ z povolania. Keď sa skončila táto „seansa depresie“ Marle zasmädilo v ústach, tak sa rozhodla, že sa napije. Na chodbe bola čistička vody s kohútikmi pre studenú a horúcu vodu. Samozrejme plagáty s odradzujúcimi obrázkami pľúc postihnutých vinou nemohli chýbať. Zrazu Marla pocítila na krku čísi teplý dych. Až jej bola nepríjemná táto blízkosť cudzej osoby, ktorej nevidela do tváre. Marla sa otočila a pred sebou zbadala akúsi bytosť s dlhými, asi špinavo blond vlasmi (alebo ich len mala mastné), nevedela Marla rozhodnúť. Kostnatá, utrápená až vyťahaná tvár s vpadnutými lícami a kruhmi pod očami prezradzovali roky depresie a životného zhnusenia. Skrčená postava, ktorá sa zmenšovala úbytkom síl a energie pripomínala akéhosi hobita či lesného škriatka. Až keď vypustila zo zomknutých pier prvé slabiky, sa začala táto osôbka blížiť k človečej podobe. -Máš cigaretu? Znela jej asi jediná rozumná myšlienka, ktorú dokázala vypustiť z úst. Marla len mlčky zakrútila hlavou a prešla popri žene ako vedľa tieňa. Keď Marla vystúpila z dverí kostola, čakala ju večerná ulica. Studený vzduch jej chladil krk, nebol síce ani vietor, ale Marla predsa cítila, že vzduch je dnes večer akýsi mimoriadne chladný, ale ani ten sa nevyrovnal pocitu akejsi prázdnoty, ktorá jej vypåňala každú škáru jej duše. Čím ďaľej od protialkoholickej liečebne, tým bližšie k alkoholickému bludnému kruhu. Ťažký vzduch, čo naplňoval Marline pľúca, prezradzoval nedávny koniec dažďa. Premoknutý chodník trpel jej kroki a zmočené stromy sa zbavovali kvapiek vody, ako muž zvyšného víronu po búrlivom milovaní. Kvapki stekali po žilkách listov, až dopadali na Marlin otupený svet, v ktorom Marla neúspešne potláčala chuť na whyski. Marla si to namierila don non stop otvoreného obchodíku. Keď vkročila dnu, oslepili ju biele neóny. Ale len čo sa jej oči prispôsobili svetlu, jej zrak padol na farebné obali rôznych produktov, ktoré dôverne poznala z reklám a letákov. Marle bolo až ľúto zasviniť čerstvo umytú a sterilizovanú, obkladačkami dláždenú zem. A v rohu pri dverách uvidela vo vedre schnucí sa mop po upratovaní. Ale smäd a pocit prázdnoty bol silnejší, ako slušnosť voči čistým obkladačkám. Ako si Marla vyberala pohľadom spomedzi alkoholických nápojov, všimla si biologickú bytosť pri pulte s prezervatívmi a porno časopismi. Marla bola natoľko triezva, aby aj napriek vyholenej hlave, ktorú zdobil červený kohútik so zelenými končekmi a tetovania po bokoch lebky, že sa jedná o pohlavie jej druhu. Kožená bunda a nohavice, pearcingy v nose a v spodnej pere prezradzovali búrlivú dušu s horiacim srdcom pre vlastnú tvrdohlavosť a pravdu. Marla už stála pri pokladni, pripravená zaplatiť fľašu whyski, keď tu predavačovi zazvonil mobil a vytratil sa kamsi vzad , aby volal. -Pche! To je drzosť! Začula Marla čísi hlas, ktorý patril punkáčke. -Ako prosím? Vypustila so seba Marla v domnienke, že otázka patrila jej. -Hlavná vec, že ty si chceš čestne zaplatiť, čo si kúpila a ten chuj ide telefonovať. Prečo nevezmeš tú fľašu? -A nemala by som ju zaplatiť? -A načo? Odvrkla žena. -Tak caooooo! A odkráčala s vačkami plných kondómov. Marla zaváhala a fľašu si dá pod bundu a odchádza z obchodu, keď tu vyjde predavač. -Hey ty piča! Vráť sa! Marla dobehne na koniec bloku, kde zbadá punkáčku ako sedí na schodoch a medzy prstami stíska žeravé telo cigarety, ktorej dym stúpa a stráca sa ako zabudnutá duša v pekle. -Ako dlho kradneš? Znela Marlina otázka, vystrelená z jej nervózneho mozgu. -To je všetko, čo ťa o mne zaujíma? Znela ďalšia otázka punkáčky, kým perami stískal filter semeniska rakoviny. A prečo si vôbec šla za mnou? Na túto otázku nevedela odpovedať ani sama Marla. Možno sa chcela pochváliť svojím prvým úlovkom, alebo žeby aj bola zabudla na fľašu ukrytú pod bundou? -Načo ti je toľko kondómov? Znela Marlina ďalšia otázka. -Hlúpejšie otázky nemáš? Odvrkla jej punkáčka.- Ale asi že si večer roztiahnem nohy nie?! Na toho bastarda sa nedá spoľahnúť, aby kúpil kondómi. A daj aspoň ochutnať, čo si šlohla. A tak popíjajú spolu. -A ty máš nejakého peniska? -Prosím? Nechápala Marla. -No predsa priateľa, manžela, tyrana. Proste toho, čo ho do teba rád strká. -Ano mám. Volá sa Tyler. -Miluješ ho? -Ani sama neviem. -Tak asi nie. Poznamenala punkáčka, ktorá si premeriavala Marlu. -Nechceš ísť do trojky? -Ako prosím? -No... rozdali by sme si to s mojím jebačom. Ty, ja, on... -Sorry, ale nie. Odmietla Marla a potiahla z whyski a vychutnávala, ako sa jej alkohol triešti o zmysli. Marla sa rozlúčila s punkáčkou a vydala sa domov. Marlu vítala malá, takmer škatuľa, so skromným zariadením, bez zbitočností, ako televízor, rádio, časopisy a iné veci, ktoré by pripomínali otrokárstvo spotrebnej spoločnosti. Marlin byt osvetľoval neón night clubu, kde si málo vzdelané a esteticky otupené duše zarábali s roztiahnutou pošvou na živobytie, čo v ich prípade znamenali cigarety a alkohol. Aj Marla tam kedysi pracovala, no potom ako ju znásilnil jej pasák, dala výpoveď. Lenže on ju potom chcel zabiť, čo sa mu však nepodarilo a Marla sa dostala z jeho zovretia s podliatinami na tvári a podrezaným hrdlom. Ale našla si Tylera, ktorý jej za sex tiež platil, aby mala na účty. Marla prešla cez malú izbičku, podišla k oknu a podívala sa nadol. Zrazu jej napadla myšlienka, čo keby vypadla z okna. Predstavovala si svoje telo padať vzduchom, ako sa blíži k asfaltu a v duchu si vravela, -Ak by som dopadla, na koľko častí by sa my roztrieštila hlava? A neštval by ma ani prach čo by sa my dostal medzi zuby. Marla sa rýchlo spamätala a s vyvrátenými očami kamsi do stropu si tentoraz už nahlas zašomrala popod nos, -Bož! Ja som ale krava! namiesto zlomenín ba my viac trápila hygiena chodníka, ako než to, či umriem?! Marla medzi časom aj zabudla na fľašu kradnutej whyski. Pomaly ju otvára a alkohol jej znovu rezal myšlienky na takmer schizofrenické kúsky, oči jej zaliali slzy, čo vznikli ako následok zohriatia alkoholom. Marla si vyzliekla šaty a vošla do sprchy. Mokré kvapky tíšili peklo v jej tele a mydlové bubliny jej stekali po prsiach a voda zmáčala jej vlasy, brušká prstov, póry pokožky a pisky ohanbia. Keď sa Marla osušila veľkou utierkou, zvalila sa, ešte navlhnutou kožou na posteľ, ktorej plachta sa lepila na jej telo. Netrvalo dlho a chemické reakcie v jej mozgu vyvolali snenie. Ktoré je vlastne vedľajším produktom nevyriešených zážitkov z dňa. Na druhý deň sa Marla vybrala za Tylerom. Keď došla k jeho bytu, Tyler akurát vyrábal obežníky, ktoré vešiaval v meste na steny a stromy. Obežníky obsahovali proti politické odkazy a urážky voči bankám, bohatým ľuďom a kapitalizmu. Z jeho strany to bola akási manifestácia voči peniazom ako vôbec. -Potrebuješ prachy? Spýtal sa Tyler Marli. -Samozrejme že potrebujem peniaze! Čo myslíš, prečo by som tu asi tak bola?! Osočila sa Marla. -Tak roztiahni nohy. Prikázal jej Tyler povýšeneckým tónom. Marla poslušne ľahla na posteľ, ktorá sa pod jej váhou pohupovala, div že sa nerozpadla. Vyzliekla si nohavice, hodila ich na dlážku, Tyler k nej pristúpil, jedným razom, ako násliník roztrhal jej nohavičky, kľakol si k jej lonu, prichystaný na lízanie jej pošvy, na to sa náhle postavil a vylepil Marle facku. -Ty suka! Zase ti smrdí piča! Chceš aby som sa zase rozvracal ako minule?! Okamžite padaj si ju umyť! -Ale veď včera som sa sprchovala ty úbožiak! Nenechala sa Marla. -Nevadí! Aj tak! Padaj! Keď Marla vyliezla so sprchy, Tyler ju už očakával na posteli nahý, celý roztúžený. -Tak už poď ty handra! Marla sa priplazila k Tylerovi a ko poslušné dievčatko mu začala fajčiť penis. V podstate sa tento úkon Marle aj páčil, ale nie dnes. Od rána myslela len na svoju dávku aperitívu, kôli ktorému je ochotná zniesť celú tútuo tortúru. Keď Marla ukojila Tylerove chúťky, vzala od neho malú rolku desať dolároviek a vopchala si ju do podprsenky a obliekla si ostatné zvyšky lacných odevov, ktoré určite nepochádzali z návrhárskeho pera Celvina Klieny či Wersaceho. Keď sa chystala na odchod, Tyler ju zchmatol za plece a trhol ňou, až takmer padla na zem. -A konečne z tých peňazí zaplať nájomne ty krava. Marla sa vymanila Tylerovi a bez slova vyšla z izbi, pričom zabuchla sa sebou dvere. -A nebúchaj dvermi! Zakričal, už na zavreté dvere Tyler. Marline kroky samozrejme viedli do najbližších potravín, aby si zadovážila dennú potrebu whyski a piva. Ani si neuvedomovala, že letmými pohľadmi hľadala postavu punkáčky, s ktorou sa stretla včera. Marla zrazu zmenila smer chôdze a namierila si to na koniec bloku, na to miesto, kde včera popíjala s pukáčkou, ale nikde ju nevidela. Našla tam len starého bezdomovca, čo vyvalený na chrbát chrápal so zavretými očami, hlavu mal v odpadkoch, ktoré okol seba rozhádzal, asi keď hľadal nejakú potravu na obživu, alebo možno len zháňal nejaké fľaše od pív. Cestou domov, videla na stenách a na ståpoch Tylerove obežník. Na jednom z nich stálo: „Ľudia potrebujú bezpečie. Len škoda, že ho hľadajú na účtoch svojich bánk. Boja sa žiť zo dňa na deň a tak vkladajú svoj život do rúk komerčným bankám. Nevedia sa zmieriť s tým, aby sa z nich stala väčšia kôpka hnoja akou sú.“ Marla sa pohla ďalej. Netrvalo dlho a narazila na ďalší Tylerov, ako ich on nazýval, letákov. „Darmo sa snažíš byť, autom o ktorom snívaš. Darmo sa ukájaš ligotom bezcenných šperkov, ktoré zaujímajú len teba a zopár povýšeneckých hajzlov z Wall street. Nadvihuješ sa nad ľudí, čo svedomito pracujú. Ale keby sme MI OBIČAJNÝ PRACANTI nepracovali, ekonomika by zdochla a spolu s ňou aj tvoja peňaženka by skapala od hladu po dolároch!“ Keď Marla došla domov, hneď zašla ku dverám nájomníka, aby mu vyplatila svoje dlhy za byt. Marla kráčala dlhou, slabo osvetlenou chodbou a znechutene civela na popraskanú omietku starého obytného komplexu, ktorý zapáchal starým, zhnitým syrom, čo domovník používal ako návnadu na potkany. Marla mala raz tú šancu stretnúť sa z jedným s potkanov zoči voči vo vlastnej spálni. -Ak by som mala zgegnúť a dostať sa do pekla, sám Diabol by ma vysmial v akej dier to žijem. Pomyslela si Marla, keď ďalej uvidela rad starých dverí, na ktorých sa odlupovala stará farba a ani čísla sa nedali dobre rozoznať, alebo na podaktorých dokonca aj tie chýbali. Marla konečne dorazila k dverám nájomcu bytov. Zaklopala, ale spoza dverí nebolo počuť ani len náznak krokov, a tak sa rozhodla zaklopať znova. No teraz až prílyž zreteľne počula nadávky nájomcu, -do čerta, ktorý darmožráč sa tu zase serie?! Človek si nemôže ani na chvíľu zdriemnúť v tejto kurevnskej diere! Pod nájomca prudko otvorí dvere, div že ich nevyvalí z pántov. -Čo chceš! Zvrieskol na Marlu. S pozadia boli počuť vzdychy a náruživé stonania, čo naznačovalo, že tento neohrabaný, 50 ročný slizký bastard s plešinkou na hlave, ktorý mal chlpatú nie len hruď, ale aj ramená, ktorých ovisnutá, zvráskavená koža napovedala, že kedysi v minulosti brávala steroidy a pravidelne sa chodieval potiť do telocvične. No teraz namiesto tehličkového bruška ho v úvodzkovách zdobilo obrovské pivné brucho, ktoré sa div nenatriasalo ako huspenina, zakaždým, keď zvraštil svaly okolo kútikov očí a nozdier, aby dal najavo, že ho Marla vyrušila pri, ako to asi on nazýval, popoludňajšej sieste. Marla sa bála pozrieť sa mu nižšie pod brucho, nie že uvidí jeho nadurené slipy. Nechcela si ani v najhoršom sne predstaviť, jeho nechutný, žilnatý, možno stoporený a možno impotentný úd, čo skrýval len kúsok látky, obtiahnutý okolo jeho tučných, taktiež chlpatých stehien. -Ja som vám len prišla vyplatiť nájomné za minulý mesiac. Dostala nakoniec zo seba ešte stále trochu vyľakaná Marla po zhúknutí, tohto nechutného, vypaseného monštra, ktorý si siet nepotrepl na epiláciu, ktorej podľahli aj „muži modernej dobi“, takzvaný metrosexuáli, alebo podľa Marli, jednoducho len „buzeranti.“ Podala mu pár starých, ošúchaných dolárov a v duchu rozmýšľala, že by bolo na čase zmeniť svojho peniska, ako si Marla spomenula, že nazvala punkačka mužov. Ale na druhej strane, bola rada, že aspoň niečím vedela zaplatiť, aj keď to boli staré, ošúchané a možno aj kradnuté doláre. Nájomca ich spočítal, zacivel na Marlu a zašomral, -Máš šťastie, že je to presne! A zabuchol dvere Marle pred nosom. Marla len vztýčila prostredník smerom na zavreté dvere a tiež si zamrmlala, -Poser sa ty úbohý kretén. A odpochodovala preč z tej hnusnej chodby. Ako tak kráčala hore schodmi k svojej malej škatuli, v ktorej bývala, všimla si cez malé zasvinené okno, že začalo pršať. Marla sa zadívala na tie kvapky a zamyslela sa: -Koľko ľudí asi tak umrie, keď prší? Koľkým ľuďom dážď zmyje ich duše pod zem priamo k nohám Diabla? Prach, hmla a kvapky dažďa sa zmiesia a spolu vytvoria zvláštnu hmotu. Možno práve táto hmota je ľudská duša. Alebo žeby len to čo z nej ostalo? Dažďové kvapky dopadali na sklo toho okna, akoby sa ho snažili zmyť toho prachu a sadze, čo sa tam nahromadila za tie prázdne roky Marlynho života. Marla sa utápa vo svojich bezvýznamných myšlienkach ďalej: -Dažďové kvapky sú len možno padajúce duše, čo neboli vrelo privýtané v neby, tak sa rútia na zem, kde sa vsiaknu pod povrch špiny a úzkosti. Možno aj ja sama raz pobozkám plamene pekla a Satan si svoje choré chúťky bude vyžívať na lupeňoch mojej bezhmotnej, priehľadnej duši a dážď len bude padať naďalej a bude prinášať ďalšie duše pod ten čierny asfalt, čo poctivými rukami odliali na zem členovia robotníckej vrstvy, netušiac že aj ich duše zmyje dážď pod ich vlastné dielo, ktoré aj oni samy pošliapu svojimi pracovnými bagančami. Marla, zabuchla sa sebou dvere svojho úbohého bytu, ale nemohla nikdy zabuchnúť dvere svojich spomienok a života. Myšlienky jej kolovali okolo Tylera a jeho majetníckeho zaobchádzania s ňou, okolo punkáčky, ktorú spoznala a že ani len nevie jej meno, a hlavne okolo jej otca. Okolo človeka, ktorý si jej dvanásť ročné nahé telo nahrával na video pásky a nútil ju masturbovať pred ňou. Aj teraz vidí všetko tak jasne pred sebou, akoby a to celé odohralo len včera. Dvanásť ročná Marla sedí vo svojej izbičke na zemi a hrá sa so svojou obľúbenou bábikou, keď tu počuje buchot dverí. Celá zdesená sa trhne a vyskočí na obe nohy, ktoré sa aj napriek jej vychudnutej postave lámu pod jej váhou. Počuje ako si otec v kúpeľni púšťa vodu, jeho kroky, ktoré sa blížia k jej dverám. Tá úbohá bytosť vie vopred čo sa stane, ale nechce tomu uveriť. Stále verí, že ten muž, ktorý zabil jej matku pred jej očami, že tá beštia, čo jej toľko rázy ublížila, že tentoraz ju príde len pohladkať ako slušný, bezúhonný otec, svoje rozmaznané, milované dcérky, ktorými Marla tak opovrhovala. Stále verila, že jej len dá pusu na dobrú noc. Ale nie. Marlino búšenie srdca sa zrýchlilo, ako náhle zbadala tú prekliatu kameru v otcových rukách. Ale snažila sa potlačiť slzy, lebo dobre vedela, keby ten človek s kamerou v ruke vedel, že sa ho bojí, možno by obišla ako jej matka. Ktorej telo sa dodnes nenašlo a tak polícia nemohla zatknúť jej otca. -No tak? Prihovoril sa otec Marle. -Kto je tu poslušným dievčatkom? Marlina duša zostala zakliesnená v okovách tohto šialeného teroru a len mechanicky vykonávala už dobre naučené pohyby, ktorým ju „naučil“ jej takzvaný „tatko“. Ani sa nenazdala a už bola celá nahá a kamera bežala na plné obrátky. Ani sama nevedela usúdiť, či to je len sen, alebo blúznenie, keď zrazu začula hlas beštie, ako jej navráva: -No vidíš to, poslušné dievčatká vždy dostanú nejakú odmenu, keď ukážu ujom čo majú. Tieto slová poznačili Marlu asi najviac. -Poslušné dievčatká vždy dostanú odmenu. A Marla bola poslušná, keď fajčila tylerovo ohanbie, keď trpela jeho urážky a majetnícke chovanie sa k nej. Freudovske podvedomie ju nepustilo. Zostalo v nej zaklieštené ako ruda zahrdzaveného kameňa. Ten prekliaty Freud! Nech si strčí to svoje podvedomie niekam! Marla nechcela mať takéto skurvené podvedomie! Podvedomie, ktoré u nej zautomatizovalo správanie sa kurvy! Chcela mať rozmýšľanie normálnej ženy, ktorá dokáže milovať svoje deti, svojho milujúceho manžela! Marla sa v duchu vysmievala do ksychtu tomu akémusi Freudovi o ktorom jej vykladal ten cvokár zo skupiny prialkoholickej liečby! 2. Tyler už ako desať ročný vyrábal výbušniny a opravoval staré zbrane. Fascinovali ho najmä malé samopaly, ako uzi, M3/M3A1, MP-5N, útočná puška FA MAS, SAMOPAL BIZON a iné „hračičky“. Povráva sa že ako jedenásť ročný postrieľal polovicu židovskej synagógy. Ale to bola len fáma, ktorú pravdepodobne rozšíril on sám. Ako dvanásť ročný sa dostal do polepšovne, spojenej so psychiatrickou klinikou pre deti a mládež, lebo kladivom ubil na smrť vlastnú matku. Po úteku zo psychiatrickej liečebne žil na ulici a rovnako ako Marla sa živil prostitúciou a krádežami. Vtedy mal trinásť a štrnásť rokov. Založil aj viacero siekt. Väčšinou išlo „len“ o vydieranie politikov, bánk a poisťovní a o vzburu voči konzumnému spôsobu života. Ale občas za „dobro veci“ padali aj ľudské obete. Tyler mal vždy schopnosť ovládať ľudí. Mal vyžarovanie, vyzeral dobre a v jeho dlhých, čiernych, vlnených vlasoch sa ukrýval jeho sexepeel. A teraz, ako tridsať tri ročný tu vyrábal z farebných papierov, lepidla a nožníc svoje plagáty a obežníky, v ktorých otvorene kritizoval konzumnú spoločnosť. „Ľudia potrebujú bezpečie. Len škoda, že ho hľadajú na účtoch svojich bánk. Boja sa žiť zo dňa na deň a tak vkladajú svoj život do rúk komerčným bankám. Nevedia sa zmieriť s tým, aby sa z nich stala väčšia kôpka hnoja akou sú.“ „Darmo sa snažíš byť, autom o ktorom snívaš. Darmo sa ukájaš ligotom bezcenných šperkov, ktoré zaujímajú len teba a zopár povýšeneckých hajzlov z Wall Street. Nadvišuješ sa nad ľudí, čo svedomito pracujú. Ale keby sme MI OBIČAJNÝ PRACANTI nepracovali, ekonomika by zdochla a spolu s ňou aj tvoja peňaženka by skapala od hladu po dolároch!“ Jedno utorňajšie popoludnie sa Tyler vybral do Wall Martu na bicykli. Lenže pred vchodom „zabudol“ z neho zliezť a tak sa na ňom premával pomedzi regálmi. Do košíka vkladal porno časopisy, kondómy, chipsi, chlieb a maslo. Samozrejme si nevšímal členov bezpečnostnej služby obchodu, ktorý ho nabádali, aby zliezol z bicykla, že čo si to dovoľuje a že nech okamžite vypadne z obchodu. Ale Tyler sa im stratil šikovným manévrovaním pomedzi regálmi a WC papiermi, nakladanými na seba do tvaru pyramídami a ku divu nikoho nezhodil ani do nikoho a ničoho nenabúral. Tyler sa pristavil pri mrazničke s mäsom a vyberie si z neho párky a rýchlo si to namieril k platobného pultu, pred ktorým zafaruje, čím zanechá čiernu šmuhu na sterilne čistej dlážke Wall Martu, ktorú svedomito čistili každý deň alkoholici a ľudia s poruchou osobnosti, ktorý sa ledva naučili vykonávať aj túto jednoduchú a podradnú prácu. Po zaplatení tovaru opustil platobný pult a za karhania personálu bezpečnostnej služby opustil budovu Wall Martu. Po opustení Wall Martu sa Tyler vybral na svojom bicykli domov, po zaľudnených uliciach a chodníčkoch. Keď dorazil domov, hodil chlieb a maslo do chladničky, ale párky si nechal u seba, zo stolíka svojho malého, neuprataného, lacného bytu, ktorého steny zdobila plieseň a pavučiny s omietkami a popraskanou maľovkou na stenách schmatol hnedý, starý batoh, v ktorom mal svoje ručne vyrobené plagáty a obežníky, na ktorých hlásal svoju osvetu, vhodil do nej párky, nasadol na bicykel a rovno z bytu sa na ňom vydal dolu po schodoch obytného domu a vo dverách znova takmer zrazil matku s jej malým synom, ona len zakričala za ním: -Dívaj sa pred seba ty debil! A ohriakla svojho syna, ktorý sa od ľaku rozplakal: -A ty kurva drž hubu, lebo poviem otcovi, aby ti dal po hube! Poď! Trhla chlapcom a vláčila ho hore schodmi do bytu, ktorý, ako iste, nebol žiadnou kópiou luxusného apartmánu hotela Ritzz. Tyler zrazu zosadol z bicykla, začal ho tlačiť vedľa seba a zastavil sa pri každom luxusnom aute, ako BMW, Mercedes, alebo Audi A8 a do výfuku tých áut napchával tie párky. A taktiež sa pristavil pri každej prázdnej stene a ståpe a vylepoval na ne lepiacou páskou svoje plagáty, ktorými ohlasoval svoju „osvetu“ vo veci bánk, peňazí a manipulácii reklám na slabú vôľu jedincov, ktorí sa necítia dokonalí, keď si neutierajú zadok po sraní do značkového hajzlového papiera, alebo keď im na stenách nevisí najnovšia, luxusná plazma, s vyše troma miliónmi kanálmi, pričom polovica z nich je určite porno alebo teleshopping. Na jednom z týchto letákov stálo: „Hľadáš svoje alter ego v osobe Donalda Trumpa, navonok opovrhuješ s Paris Hilton ale vo vnútri svojej chorej duše jej závidíš majetky a dedičstvo bohatého tatka.“ Na inom zase stálo: „Delfíny sú rozkošné, ale keď ich voláš rybou, asi si vážne debil. Ak nevieš čo vlastne zachraňuješ pred ropnými tankermi, tak ser na to, alebo si otvor knihu o morských živočíchoch, lebo keď sa tváriš, že ti záleží na živote týchto, ako ich ty nazývaš „rýb“, len kvôli tomu, aby ti tvoji snobský priatelia potľapkali plecia, že aký si dobrosrdečný a pozvú ťa na ďalšiu snobskú party, kde máš možnosť sa chváliť svojim kontom v banke, tak to nevyznie tak coolovo, ako keď ti naozaj záleží na týchto cicavcoch a daruješ peniaze potajomky, aby o tom nikto nevedel. Namiesto toho sa dáš odfotiť do New York Times alebo do Washington Post s prezidentom banky, len aby si získal spoločenskú prestíž.“ Tyler sa zastaví pred výkladom obchodu so značkovými sedacími súpravami a popod fúzy si poznamená: -Pche! No jasné! Duševná masturbácia, ktorou vypåňaš svoje ego. Napraceš si byt drahým, rustikálnym nábytkom, zapáliš si cigaru a s rukou v nohaviciach hľadáš svoju nirvánu. Pche! Duševná onánia! Tyler nasadol na bicykel , čo bol BMX pre deti vo veku 14 až 16 rokov, takže na ňom vyzeral dosť komicky. Bicykel bol fialovej farby. Tyler sa preháňal cez chodníky, dolu schodmi, cez ulicu, ale ani sa nepozrel zo strany na stranu, takže autá boli tie, čo museli trúbením a škrípaním kolies zastaviť, keď sa Tyler prehnal pomedzi ne. Samozrejme okrem áut sa musel vyhýbať aj spŕškam nadávok a vztýčeným prostredníkom. Bicykel pristavil pred akýsi bar, vošiel doň a keď ho zbadal barman, bez slov sa vydal do akejsi zadnej miestnosti. Tyler ho nasledoval, barman otvoril poklop na dlážke, Tyler doň vlezie a po rebríku zlezie do akejsi pivnice pod barom. Tmavú miestnosť osvetľovali len monitory počítačov, pred ktorými sedia mladí muži, oblečení do starých ošúchaných tričiek a maskáčových či pracovných nohavíc. Tyler sa prihovoril jednému z nich: -Koľko z toho už je hotové? -Máme hotových už asi tridsať reklám. Tyler si totižto najal mladých počítačových géniov, aby sa podieľali na jeho pláne zničiť vplyv televíznych reklám na ľudí a neskorších spotrebiteľov. Do televíznych reklám dal vyrábať takzvané „podprahové odkazy“. Podprahový signál je signál, ktorý je pod limitom (pod prahom) jej vnímania, takže signál daná osoba síce zaregistruje, ale obsah signálu jej prejde bez uvedomenia priamo do podvedomia. Príkladom je obrázok, ktorý osoba vidí príliš krátku dobu na to, aby si prostredníctvom zraku dokázala uvedomiť, že niečo sa na danom obraze zmenilo. Táto technológia sa využíva v reklame a propagácii, ale pokladá sa za ilegálnu a neetickú. Je tiež často spájaná s množstvom konšpiračných teórií. Použitie podprahových signálov vychádza z predpokladu, že je možné využiť ich na: nevedomé a manipulatívne zneužívanie vplyvu podprahových signálov na ľudskú psychiku zo strany iných pozitívne (tiež nevedomé) ovplyvňovanie ľudskej psychiky zo strany iných k dobrovoľnému a vedomému preprogramovávaniu tých častí svojej vlastnej mysle, ktorú inak nedokážeme podľa svojich predstáv ovplyvňovať. Až nato, že Tyler tieto podprahové signáli využíval opačne: Teda, vezmime si človeka, čo doma sedí pred telkou, kolená ma pochované do chipsových omrviniek a iných nechutností, vidí reklamu na Pepsi. Samozrejme v reklame tvrdia, že je to dobrý nápoj a musíš si ho kúpiť, ale Tylerove odkazy sú jednoznačné: Nepotrebuješ to! Nestane sa z teba výnimočný človek. Alebo v reklame tvrdia: -Toto je geniálny výrobok. A naproti tomu pod tým Tylerov podprahový odkaz: -Toto je shitný výrobok. Alebo: -Vďaka týmto tabletkám rapídne rýchlo schudnete.... ...a Tylerov odkaz: -Vďaka týmto tabletkám rapídne osprostiete a dostane rakovinu.

     Sebecká

    Úvahy, témata pro zamyšlení
    Beluka je autorem tohoto článku. Pokud pod tímto textem není zobrazen úryvek, klikněte na titulek pro zobrazení celého článku.

    Posledné letné ranné slnko sa predralo cez okno a jeho teplý lúč ma pošteklil na tvári. Otvorila som oči a rozhliadla sa po svojej červenej detskej izbe.  Milujem leto a milujem svoju izbu v rodičovskom dome. No najkrajšia je pre mňa kombinácia týchto dvoch vecí. Odkedy som začala pracovať a z krásneho študentského života ma vytrhla krutá realita, niektoré veci si oveľa viac cením. Medzi ne patrí rodina, kamaráti, príroda.  Veci, na ktoré v bežnom živote nie je čas. Možno aj preto som teraz taká zmätená. Keď človek dosiahne veci, po ktorých túži celý svoj mladý život, tak si uvedomí že to vlastne ani nie je až také dôležité. Viem, že sa raz chcem vrátiť do rodného mesta a viem, že chcem robiť niečo zmysluplnejšie ako robím teraz. Napríklad učiť deti, maľovať či písať knihy. Niečo, čo človek nerobí pre peniaze, ale pre radosť sebe i druhým.  Tak veľmi mi chýba domov, kraj, v ktorom som dospievala a celý živiť z neho utekala. Teraz, keď mám pocit, že som ho nadobro stratila sa túžim vrátiť. A existuje jeden človek, ktorý je tam, kde to tak milujem a prestavuje všetko, čo mi chýba a po čom túžim.

    Červený koberec v mojej izbe nádherne žiaril. Nezdržala som sa úsmevu a zo zvyku som capla naslepo na stôl, či neucítim mobil. Tušila som, že je už načase vstávať. S dobrou náladou som odtancovala  do kuchyne, kde ma už čakala moja mama, životná učiteľka a najlepšia kamarátka v jednej osobe. Nikoho na svete nemám radšej ako ju. Keď je šťastná ona, som aj ja. Káva ma už čakala na stole oproti nej a keď som zaujala svoje obvyklé miesto, mohla sa začať debata. Ako obyčajne otec zavára dvere aby to „nemusel počúvať“ a brat tiež uteká preč so slovami typu „kedy sa už konečne vydáš?“. Proste víkendová idylka. Keď sa ma však maminka pýta s otázkou v očiach, ako sa má Karol, prestáva mi byť príjemne.

    Karol. Pamätám si, ako mi napísal prvý mail a ako sme sa párkrát stretli vonku len tak. Pôvodne iba spolužiak zo základky, neskôr kamarát a nakoniec niekto, kto mi dával zmysel ďalej žiť. Je to hlúpe. Vždy som mala všetko. Vlastne zo všetkého dosť na to, aby mi to stačilo. Dosť zdravia, dosť  šťastia, dosť lásky. Tak prečo by som nemala mať zmysel žiť? Mám problém predstaviť si, že raz budem musieť byť „dospelá“. Mať manžela, deti, starať sa o domácnosť či mať na krku úver. Bleeee. Nenávidím zodpovednosť. Ešte raz bleee. Takýto názor je samozrejme v poriadku, keď má niekto 15, no nie 25 rokov. Práve preto som vždy ja tá, ktorá opúšťa svojich dlhodobých partnerov. Asi mám syndróm úteku. Veď prečo nevziať nohy na plecia keď je to už fakt vážne? S mojím súčasným priateľom to bolo iné. Bol mladý, zábavný a bláznivý keď som ho spoznala a zamilovala som sa tak, ako nikdy predtým. Chcela som, a by to so mnou myslel vážne, chcela som s ním mať 6 detí  a psa. Bola som s ním naozaj šťastná. Neviem celkom presne, kedy sa to zmenilo.

    Avšak niekoho ako Karol som nikdy predtým nestretla. Na jednej strane sa javil ako bezstarostný, jednoduchý chlapec a na druhej ako inteligentný a vyspelý muž. Priťahovali ma obe tieto stránky. Chcela som pri ňom utiecť or reálneho života. O bol ako leto, ako moje slnko, ako príroda v ktorej hľadám svoj kľud. Mala som pocit, že ho poznám celý život. A občas sa mi dokonca zdalo, že mi číta myšlienky. Vždy, keď som po niečom ticho túžila, ako by vycítil po čom a dal mi to. Bol ochotný obetovať pre mňa všetko. Daroval i kus zo seba a chcel jediné – moju lásku. Keď dlho nechodila, stále dokázal čakať, požadoval iba nádej, jediné slovo, ktoré mu dá dôvod ďalej žiť iba pre mňa.

    Najprv som váhala. Svojho priateľa som predsa vždy ľúbila a budovali sme spoločný život ako z rozprávky. Ale keď Karol bol taký zaujímavý a neodbytný... A odrazu som vedela, že som rozhodnutá. Pripravená všetko zmeniť. Svoj život, priority, sny. Obetovať všetko, čo celý život budujem, pre neho. Rozhodla som sa pre rozchod s priateľom. Odhodlane som mu to so vztýčenou hlavou oznámila a z toho šoku, čo to vyvolalo v jeho, ale aj v mojom srdci som zostala zmätená. Je zvláštne, ako pri zhmotnení nejakej predstavy človek cúvne. Pochytila ma odrazu panika zo straty ktoréhokoľvek z nich a tak som sa ich pokúšala ľúbiť oboch. Môj priateľ bol denno-denne so mnou a Karol bol stále v mojich predstavách, hlave, v srdci. Bolo to ako žiť medzi dvomi svetmi. Povinnosť a láska. Vždy keď som si spomenula na pohľad jeho očí, kde som videla hlbokú oddanosť a vôľu urobiť pre mňa čokoľvek, bolelo to. Mnohé oči ma už ľúbili, žiadne nie však takto jednoznačne. Kričalo z nich – ľúb ma! A to ma zarážalo, až som sa zľakla. Zľakla som sa zodpovednosti za jeho srdce, za jeho život a vybrala som si jednoduchšiu cestu – zahodiť ho. Zahodiť to krásne obrovské srdce do nenávratna.

    Bol to nerovný vzťah. On iba dával a ja som iba brala. Bola sebecká. Muselo to skončiť zle, asi osud. Akonáhle som cítila maličký náznak toho, že opäť nájdem šťastie u svojho priateľa a že on nájde zmysel života aj bezo mňa, ukončila som to. Tak sa mi to zdalo správne. Bála som sa, že by som mu nikdy nedala toľko lásky, koľko potreboval. Pri ňom som si uvedomila, že ja nedokážem tak bezhranične milovať. Nie iba jeho, nikoho. To, že som túžila po láske dvoch mužov bola iba prevaha mojej temnej stránky duše. Napriek tomu, že som ich oboch ľúbila neviem dať už ani jednému svoje srdce celé. Polku si jeden z nich vezme so sebou. Rozbila som si sama. Tým, že som bola sebecká. Chcela som všetko a nezostalo mi nič...

    „Netuším ako sa má Karol,“ odpovedala som mamine so smútkom v očiach a rýchlo som zmenila tému. Dnes už iba márne pozerám na mobil či tam svieti „1 správa prijatá“. Rozprávka skončila a s vrátila sa tá nenávidená krutá realita. A srdce zostalo prázdne...

     Kouzelna streda

    Úvahy, témata pro zamyšlení
    anonymous je autorem tohoto článku. Pokud pod tímto textem není zobrazen úryvek, klikněte na titulek pro zobrazení celého článku.    Kazdy den v tydnu ma sve kouzlo. Nejhorsi je nedele, uz kvuli tomu svemu nazvu. Znamena to , nedelej, odpocivej, dej si slofika, nevar, nekut a nechod po nakupech. Je to v nasi republice vubec mozne? Prave v nedeli se zde jako v malo zemich Evropy prave v klidu nakupovat da, protoze jsou obchody otevrene. Nabidka je velika, krasnych, drahych i lacinych a spinavych obchodu mnoho. A to neni rec jen o ceske metropoli. Mozna bychom se meli nad sebou zamyslet, mame aspon jeden den v tydnu, ve kterem mame moznost odpocinku. Nemluvim o tech, kteri odpocivaji cely tyden ale o tech, kteri pracuji.
      Jedno je jiste na tech ,kteri trochu vic odpocivaji je to poznat. Jsou jinak naladeni, casto usmevavejsi, prijemnejsi, maji vice humoru a berou zivot casto z te lehci stranky. Drive se temto lidem rikalo tak a tak a ja si myslim, ze by se jim dnes dalo treba rikat antisarostove. Takovy antistarosta, to je clovek uplne idealni. Ma zridka problemy se zazivanim, usetri spoustu casu tim, ze nemusi vysedavat v cekarne u zubare a i kdyz mu obcas prijde tucny ucet za elektrinu, nerozciluje se, mysli si v duchu ,,on to nekdo za me zaplati,,.
      Nejhezci je u takoveho antistarosty to, kdyz se zamiluje. Jelikoz je zamilovany prevazne platonicky, nikdo se o jeho obavach o pripadnem ztroskotani vztahu nedovi takze je vlastne jiz dopredu tak zabezpecen, ze mu jeho milovana, ci milovany skutecne nemuze ujit. Nakonec tento patron skutecne skonci pod opratkou manzelstvi ci podobneho vztahu. Pro okoli je to samozrejme pokazde novy stres, ktery ale slouzi k tomu, ze se toto okoli snazi jej napodobovat a jemu se vyrovnat. O pratele nema nouzi, protoze pratele si ziska z puvodnich zavistivcu. Ti nakonec zjisti, ze on je opravdu hvezda a ma na to (mentalne), co dela. A tak se kolem nej zacnou hemzit a chteji si jeho pratelstvi koupit. On je ale nepotrebuje, jenom se raduje z toho, kolika lidem daroval svobodu mysleni a kolik mozkum ulevu.
           Nechci kritizovat to, ze v Ceske republice neexistuje zakon, ktery by daval hranice oteviracim dobam v obchodech ale rozmyslime-li se nad tim, ze existuje neco takoveho jako rodinna pohoda, maminky na materske, muzi v pracovni neschopnosti at uz duvodu zdravotnich ci socialnich, seniori v nemocnicich a domovech duchodcu nebo v pestovatelske peci, pracujici maminky a zeny vubec,muze nas antistarosta v Cesku existovat asi casteji v podobe muzske, ci zvireci. O muzich se by toho dalo psat mnoho, o zviratech take, ikdyz se s nimi na rozdil od lidi komunikovat verbalne moc neda. Pak nam zbyva akorat Italie, coz v prenesenem slova smyslu znamenam mluvit nohama a rukama. Ale pritom pozor na lidi,kteri kdyz se nachazi ve vasi blizkosti navic jeste trpi klaustrofobii. Zajeci skok dva metry od Vas je v jejich pripade urcite malokdy vyjimkou.

     když je zlo mezi námi 1.11

    Sci-fi, fantasy, mystika,tajemno
    Reanefa je autorem tohoto článku. Pokud pod tímto textem není zobrazen úryvek, klikněte na titulek pro zobrazení celého článku.
    „No musíme do toho doža za mistrem Ikitakou ne?“ rozpomněla se na včerejší večer Sára, a stále se opírala ještě v polospánku o trám dveří. Kazuki se pořád usmíval a netušil co se má za několik dní přihodit. Po snídani se oba dva vypravili do Doža a cestou se bavili o spoustě věcech a než se nadáli tak stáli tam kde chtěli…před velikými dřevěnými dveřmi Doža. Mistr je přivítal a vyslechl jejich prosbu. Mezitím byl Kazu na schůzce, když to tak řeknu. Ta schůzka nebyla plánovaná a byla na neobvyklém místě…v kobce… „Kazu zjistil jsi něco nového o tom anděly?“ Zeptal se hlubokým hlasem Kazuův pán Rikhter, jakmile Kazu vešel do podzemních prostor kobky. Hluboce se před svým pánem uklonil a podal hlášení „Anděl tedy můj bratr je z nemocnice pryč. Zotavuje se pomalu a za několik týdnu by měl být už úplně zdráv. A jak jsem předpokládal, zasvětil Sterlingovou a všechno jí řekl. Řekl jí všechno o sobě a o mě a varoval ji před temnem. Teď jsou v Dožu u mistra Ikitaky, který ji má naučit zacházet s mečem, potom chtějí odcestovat do Los Angels za někým kdo jim má pomoci. To je vše můj pane“ Dokončil Kazu hlášení. Kazu občas vůbec nevěděl, proč to dělá nebo dokonce co dělá, i když nechce. Možná je to tím, že v něm přece jen nějaké to světlo ještě je. Ale jedno věděl jistě musí bratrovi zabránit aby odjel z Okinawy, nebo to dopadne zase tak, že ho bude muset sledovat až bůhví kam. A nejen kvůli tomu…
    … Je to pro jejich „dobro„. Věděl co se má bratrovi stát cestou do Los Angels, protože mu to Rikhter řekl a zakázal mu zasahovat „Prý ať se stane to, co osud předurčí! Nemám do toho zatahovat svoje osobní věci jako je pomsta le nejde tak docela jenom o pomstu. Jeto pořád můj bratr a to jediné co mám!  I tak můžu zabít Kazukiho jen já jen jeho vlastní krev ho může porazit a i on mě může takto zničit. A navíc teď se Sárou to bude ještě těžší“. Potom se musel pousmát, když chce bratra zachránit před jednou „smrtí„dokud se jeho tělo opět zcela nezregeneruje jako tenkrát. Přitom chce bratra pro sebe. Když byl Kazu na cestě domů stále horečně přemýšlel nad tím, proč chce Kazuki do Los Angels a pak mu to došlo. Jeho bratr se chce dostat za ženou, která vidí do budoucnosti a předpovídá osudy magických tvorů a lidí. Ovšem také zná všechny legendy a on chce vědět, jestli nějaká u těch legend nemá co o činění s tím co se děje. „Jednu legendu mi to připomíná, říkávala nám ji matka, když jsme tenkrát ještě spolu lehávali pod jednu přikrývku, abychom si byli co nejblíže sobě. Ta legenda vypráví o dvou chlapcích stejného věku, takže musí jít o dvojčata. Koluje v nich stejná krev a výjimečnost. Jeden má svět zachránit a druhý zničit, avšak když nastane zvrat mohou oba svět zachránit nebo ho přivést do záhuby. A navíc si určitě myslí, že tam bude přede mnou Sára a on v bezpečí, ale to se mílí jsme stejné KRVE. Ale stejně to bude asi nuda ať jako anděl nebo jako člověk je zaslepen láskou k dívce, kterou jsem miloval. Strategii na útěk ze školy si vymyslí, ale na mě určitě zase zapomene to je plus pro mě.“ Kazu se zahleděl na krásný dům s bujnou zahradou, byl rád, že je doma dřív než Kazuki, protože jediný pohled na něj by ho dovedl k šílenství. Bylo tak deset hodin večer, když kazu koukal na hodiny a musel uznat, že bez bratra se tu žít nedá. Buď jsou pořád u mistra, nebo u Sáry doma, že by byl tady nepřipadá v úvahu, protože bych ho musel slyšet. Povzdechl si Kazu. „Proč musím být takoví, takoví zlý? I když se někdy pohádáme je to pak v pořádku, tedy bylo to v pořádku dokud se neobjevily ty sny. Potom jsem přišel na to co je kazuki zač a začal jsem ho nenávidět a jediné co jsem chtěl, bylo zbavit se ho. Vždycky mě předtím hrozně bolí hlava, jako by měla každou chvíli vybuchnout a pak najednou jako bych to nebyl já. Od té doby jsem se ho už mnohokrát pokoušel zabít, potom mi došlo, že spolu můžeme komunikovat i v mysli ale to bylo vše. Neměl jsem žádné výjimečné schopnosti jako má on!“ Náhle si Kazu uvědomil, že sedí v kuchyni a mluví ke sklenici s mlékem. Pomalu se zvedl a mířil ke Kazukiho pokoji, aby zjistil jestli je bratr už doma. Jak předpokládal doma nebyl. „To musí být pořád sní? Už dva dny nebyl doma“pak si ale pomyslel, že i když je tu bez něj nuda tak je to lepší než kdyby tu byl. Nekonečně dlouho se koukal na prázdnou bratrovu postel a pak odešel. Šel k sobě do pokoje chtěl spát ale nemohl usnout. Našel starou fotku Sáry a zahleděl se na ní. Jak ji miluje, je tak krásná ale teď je s ním. „Všechno mi sebral“. Přitom cítil opět velkou nenávist, kterou v sobě uchovává vůči bratrovi.
     
     

    207 článků (42 stránek, 5 článků na stránku)
    [ 2 | 3 | 4 ]
    Přejít na:
    Aktuality

    Aktuality | Archív aktualit |
    .: 06. 04. 2007 - 1.5.2007 plánované 1. oficiální spuštění serveru
    .: 06. 04. 2007 - Nyní lze listovat v seznamech článků jednotlivých uživatelů
    .: 06. 04. 2007 - Řádkování při vkládání článků je nyní automatické
    .: 06. 04. 2007 - Byla přidána možnost odstranění vlastního účtu
    .: 13. 03. 2007 - 13.3.2007 Přidáno několik nových informačních panelů
    Nové soubory | |


         Login
    Přezdívka

    Heslo

    Ještě nemáte svůj účet? Můžete si jej jednoduše vytvořit zde.


         Doporučujeme


    Seznam

    Internetová zpovědnice

    PageRank.cz

    Výměna ikonek





    Povídky