V

montanalegal je autorem tohoto článku. Pokud pod tímto textem není zobrazen úryvek, klikněte na titulek pro zobrazení celého článku. -Čo chceš robiť teraz? Spýtala sa Marla a vyfúkla cigaretový dym, ktorým si už takmer šesť rokov ničila pľúca. -A ty? Opätoval jej otázku Tyler, ktorý si sťahoval zo svojho ochabnutého prirodzenie kondóm. -Pretiahni ma. Odvetila Marla bez mihnutia oka. -Veď teraz sme sa milovali. Odvetil Tyler. Marla potiahla z cigarety, zadržala dym, posadila sa na okraj postele vedľa Tylera a fúkla mu dym do tváre. Chvíľu naňho hľadela, potom sa postavila, vzala zo zeme šaty špenátovej farbi a pretiahla si ich cez hlavu. -Ak sa ti znova postaví, ozvi sa. Pre teba rada roztiahnem nohy hoci kedy. A zabuchla za sebou dvere malého, lacného a neuprataného bytu. Tá miestnosť aj napriek svojmu pachu po čistiacich prostriedkoch nevzbudzovala pocit čistoty a usporiadanosti. Vlastne tá miestnosť nevzbudzovala žiadny pocit. Trochu väčšia miestnosť, ktorú napåňal pocit smútku a úzkosti, ktorý sem dovliekli zvráskavené tváre rozbitých tiel. Boli to vlastne majitelia pokrčených duší, ktoré zužovalo peklo alkoholu. Stopy po zablatených topánkach kropili bledohnedé linoleum, žltkasto svietiace neóny slabo osvetľovali malú miestnosť, ktorú špatili nástenky na sivých stenách s protidrogovými sloganmi a odpudivými fotografiami zhnitých zubov, nechtov a pľúc, ktoré mali slúžiť na odstrašenie budúcich fajčiarov. Na stoličkách, usporiadaných do nepravidelného polkruhu sedeli stratené existencie spoločnosti, ktoré si samé uvedomovali svoju úbohosť a opovrhnutia hodnosť. Takmer všetci nervózne podupkávali nohami a tí, ktorí nie, tak si aspoň obhrýzali nechty alebo vlasy, či venovali sa iným zlozvykom či obsesiám. Ticho prehlušili kroky dopadajúce na linoleum. Do miestnosti vkročil vyšší muž, v strednom veku, oblečený do modrej košele a hnedých elegantných nohavíc. Krk mu obopínala zjavne lacná kravata, nevkusnej červenej farby, ktorá asi ani z počutia nepozná meno Kelvina Cleina, Dolce Gabanu, či iného svetového návrhára. Muž sa posadil na stoličku rovno oproti Marle. -Takže... Spustil -Ako vám ubehol minulý týždeň? A podíval sa na Marlu. -Marla. Ako sa vám daril minulý týždeň? Marla si vybrala prst z úst, na ktorom si ohrýzala nechet, utrela si ho do sivého roláka, ktorý jej siahal až po kolená a zmestili by sa doň aj tri ženy s jej proporciami naraz. Marla totižto bola veľmi tenkej postavy, ktorej kosti sa ledva nezosypali ako domino. -No... musím sa priznať, že som si dala jedno malé pivo. A bolo to v utorok, tretieho marca o trištvrte na druhú. Chlapík s nevkusnou, červenou kravatou sa poškrabal na brade, rukou si prešiel v šedivých vlasoch, preložil si pravú nohu cez ľavú a uprene zahľadel na Marlu. -Prečo ste sa akurát vtedy dívali na hodiny? Marlu premohol plač. Hluk, doliehajúci z ulice do miestnosti sa zrazu udusil pod vzlykmi a nastalo ticho, ktoré sa rozlievalo Marliným telom. Keby ju teraz oslovil Boh v tejto vnútornej chvíli, bola by to svätokrádež. V roztrasených rukách si žmolila ten veľký sveter, ktorý na nej visel, ako na živej mŕtvole. Ledva stíhala prehltávať horké sliny, ktoré jej plnili hltan a tlkot jej srdca bol cítiť až v spánkoch. -Zaujímavé, cez slzy je svet taký zmätený, dokonca aj tie plagáty, ktoré slúžia k odstrašeniu od cigariet sa zdajú byť, ako pútače k cirkusovému predstaveniu. Pomyslela si Marla. Pán s červenou kravatou, ktorý bol vlastne vedúci terapeutickej skupiny alkoholikov sa postavil, podišiel k Marle, objal ju a začal ju upokojovať. -To nič, každý z nás je občas slabý. A takto ubehlo niekoľko minút. Marla sa pýtala samej seba: -Žeby toto je ten pocit, čo cítia dcéry, keď objímajú svojich otcov? Alebo takto chráni nebodaj hruď samotného Boha? Marla postupne zabúdala na plač a myšlienky sa jej rozptýlili po všetkých nervových dráhach v jej tele. Zrazu sa muž odtiahol, Marla nechápala prečo, ale náhle pochopila. Veď ten muž ju objímal a upokojoval, len preto že bol pre to platený. Veď to bol „cvokár“ z povolania. Keď sa skončila táto „seansa depresie“ Marle zasmädilo v ústach, tak sa rozhodla, že sa napije. Na chodbe bola čistička vody s kohútikmi pre studenú a horúcu vodu. Samozrejme plagáty s odradzujúcimi obrázkami pľúc postihnutých vinou nemohli chýbať. Zrazu Marla pocítila na krku čísi teplý dych. Až jej bola nepríjemná táto blízkosť cudzej osoby, ktorej nevidela do tváre. Marla sa otočila a pred sebou zbadala akúsi bytosť s dlhými, asi špinavo blond vlasmi (alebo ich len mala mastné), nevedela Marla rozhodnúť. Kostnatá, utrápená až vyťahaná tvár s vpadnutými lícami a kruhmi pod očami prezradzovali roky depresie a životného zhnusenia. Skrčená postava, ktorá sa zmenšovala úbytkom síl a energie pripomínala akéhosi hobita či lesného škriatka. Až keď vypustila zo zomknutých pier prvé slabiky, sa začala táto osôbka blížiť k človečej podobe. -Máš cigaretu? Znela jej asi jediná rozumná myšlienka, ktorú dokázala vypustiť z úst. Marla len mlčky zakrútila hlavou a prešla popri žene ako vedľa tieňa. Keď Marla vystúpila z dverí kostola, čakala ju večerná ulica. Studený vzduch jej chladil krk, nebol síce ani vietor, ale Marla predsa cítila, že vzduch je dnes večer akýsi mimoriadne chladný, ale ani ten sa nevyrovnal pocitu akejsi prázdnoty, ktorá jej vypåňala každú škáru jej duše. Čím ďaľej od protialkoholickej liečebne, tým bližšie k alkoholickému bludnému kruhu. Ťažký vzduch, čo naplňoval Marline pľúca, prezradzoval nedávny koniec dažďa. Premoknutý chodník trpel jej kroki a zmočené stromy sa zbavovali kvapiek vody, ako muž zvyšného víronu po búrlivom milovaní. Kvapki stekali po žilkách listov, až dopadali na Marlin otupený svet, v ktorom Marla neúspešne potláčala chuť na whyski. Marla si to namierila don non stop otvoreného obchodíku. Keď vkročila dnu, oslepili ju biele neóny. Ale len čo sa jej oči prispôsobili svetlu, jej zrak padol na farebné obali rôznych produktov, ktoré dôverne poznala z reklám a letákov. Marle bolo až ľúto zasviniť čerstvo umytú a sterilizovanú, obkladačkami dláždenú zem. A v rohu pri dverách uvidela vo vedre schnucí sa mop po upratovaní. Ale smäd a pocit prázdnoty bol silnejší, ako slušnosť voči čistým obkladačkám. Ako si Marla vyberala pohľadom spomedzi alkoholických nápojov, všimla si biologickú bytosť pri pulte s prezervatívmi a porno časopismi. Marla bola natoľko triezva, aby aj napriek vyholenej hlave, ktorú zdobil červený kohútik so zelenými končekmi a tetovania po bokoch lebky, že sa jedná o pohlavie jej druhu. Kožená bunda a nohavice, pearcingy v nose a v spodnej pere prezradzovali búrlivú dušu s horiacim srdcom pre vlastnú tvrdohlavosť a pravdu. Marla už stála pri pokladni, pripravená zaplatiť fľašu whyski, keď tu predavačovi zazvonil mobil a vytratil sa kamsi vzad , aby volal. -Pche! To je drzosť! Začula Marla čísi hlas, ktorý patril punkáčke. -Ako prosím? Vypustila so seba Marla v domnienke, že otázka patrila jej. -Hlavná vec, že ty si chceš čestne zaplatiť, čo si kúpila a ten chuj ide telefonovať. Prečo nevezmeš tú fľašu? -A nemala by som ju zaplatiť? -A načo? Odvrkla žena. -Tak caooooo! A odkráčala s vačkami plných kondómov. Marla zaváhala a fľašu si dá pod bundu a odchádza z obchodu, keď tu vyjde predavač. -Hey ty piča! Vráť sa! Marla dobehne na koniec bloku, kde zbadá punkáčku ako sedí na schodoch a medzy prstami stíska žeravé telo cigarety, ktorej dym stúpa a stráca sa ako zabudnutá duša v pekle. -Ako dlho kradneš? Znela Marlina otázka, vystrelená z jej nervózneho mozgu. -To je všetko, čo ťa o mne zaujíma? Znela ďalšia otázka punkáčky, kým perami stískal filter semeniska rakoviny. A prečo si vôbec šla za mnou? Na túto otázku nevedela odpovedať ani sama Marla. Možno sa chcela pochváliť svojím prvým úlovkom, alebo žeby aj bola zabudla na fľašu ukrytú pod bundou? -Načo ti je toľko kondómov? Znela Marlina ďalšia otázka. -Hlúpejšie otázky nemáš? Odvrkla jej punkáčka.- Ale asi že si večer roztiahnem nohy nie?! Na toho bastarda sa nedá spoľahnúť, aby kúpil kondómi. A daj aspoň ochutnať, čo si šlohla. A tak popíjajú spolu. -A ty máš nejakého peniska? -Prosím? Nechápala Marla. -No predsa priateľa, manžela, tyrana. Proste toho, čo ho do teba rád strká. -Ano mám. Volá sa Tyler. -Miluješ ho? -Ani sama neviem. -Tak asi nie. Poznamenala punkáčka, ktorá si premeriavala Marlu. -Nechceš ísť do trojky? -Ako prosím? -No... rozdali by sme si to s mojím jebačom. Ty, ja, on... -Sorry, ale nie. Odmietla Marla a potiahla z whyski a vychutnávala, ako sa jej alkohol triešti o zmysli. Marla sa rozlúčila s punkáčkou a vydala sa domov. Marlu vítala malá, takmer škatuľa, so skromným zariadením, bez zbitočností, ako televízor, rádio, časopisy a iné veci, ktoré by pripomínali otrokárstvo spotrebnej spoločnosti. Marlin byt osvetľoval neón night clubu, kde si málo vzdelané a esteticky otupené duše zarábali s roztiahnutou pošvou na živobytie, čo v ich prípade znamenali cigarety a alkohol. Aj Marla tam kedysi pracovala, no potom ako ju znásilnil jej pasák, dala výpoveď. Lenže on ju potom chcel zabiť, čo sa mu však nepodarilo a Marla sa dostala z jeho zovretia s podliatinami na tvári a podrezaným hrdlom. Ale našla si Tylera, ktorý jej za sex tiež platil, aby mala na účty. Marla prešla cez malú izbičku, podišla k oknu a podívala sa nadol. Zrazu jej napadla myšlienka, čo keby vypadla z okna. Predstavovala si svoje telo padať vzduchom, ako sa blíži k asfaltu a v duchu si vravela, -Ak by som dopadla, na koľko častí by sa my roztrieštila hlava? A neštval by ma ani prach čo by sa my dostal medzi zuby. Marla sa rýchlo spamätala a s vyvrátenými očami kamsi do stropu si tentoraz už nahlas zašomrala popod nos, -Bož! Ja som ale krava! namiesto zlomenín ba my viac trápila hygiena chodníka, ako než to, či umriem?! Marla medzi časom aj zabudla na fľašu kradnutej whyski. Pomaly ju otvára a alkohol jej znovu rezal myšlienky na takmer schizofrenické kúsky, oči jej zaliali slzy, čo vznikli ako následok zohriatia alkoholom. Marla si vyzliekla šaty a vošla do sprchy. Mokré kvapky tíšili peklo v jej tele a mydlové bubliny jej stekali po prsiach a voda zmáčala jej vlasy, brušká prstov, póry pokožky a pisky ohanbia. Keď sa Marla osušila veľkou utierkou, zvalila sa, ešte navlhnutou kožou na posteľ, ktorej plachta sa lepila na jej telo. Netrvalo dlho a chemické reakcie v jej mozgu vyvolali snenie. Ktoré je vlastne vedľajším produktom nevyriešených zážitkov z dňa. Na druhý deň sa Marla vybrala za Tylerom. Keď došla k jeho bytu, Tyler akurát vyrábal obežníky, ktoré vešiaval v meste na steny a stromy. Obežníky obsahovali proti politické odkazy a urážky voči bankám, bohatým ľuďom a kapitalizmu. Z jeho strany to bola akási manifestácia voči peniazom ako vôbec. -Potrebuješ prachy? Spýtal sa Tyler Marli. -Samozrejme že potrebujem peniaze! Čo myslíš, prečo by som tu asi tak bola?! Osočila sa Marla. -Tak roztiahni nohy. Prikázal jej Tyler povýšeneckým tónom. Marla poslušne ľahla na posteľ, ktorá sa pod jej váhou pohupovala, div že sa nerozpadla. Vyzliekla si nohavice, hodila ich na dlážku, Tyler k nej pristúpil, jedným razom, ako násliník roztrhal jej nohavičky, kľakol si k jej lonu, prichystaný na lízanie jej pošvy, na to sa náhle postavil a vylepil Marle facku. -Ty suka! Zase ti smrdí piča! Chceš aby som sa zase rozvracal ako minule?! Okamžite padaj si ju umyť! -Ale veď včera som sa sprchovala ty úbožiak! Nenechala sa Marla. -Nevadí! Aj tak! Padaj! Keď Marla vyliezla so sprchy, Tyler ju už očakával na posteli nahý, celý roztúžený. -Tak už poď ty handra! Marla sa priplazila k Tylerovi a ko poslušné dievčatko mu začala fajčiť penis. V podstate sa tento úkon Marle aj páčil, ale nie dnes. Od rána myslela len na svoju dávku aperitívu, kôli ktorému je ochotná zniesť celú tútuo tortúru. Keď Marla ukojila Tylerove chúťky, vzala od neho malú rolku desať dolároviek a vopchala si ju do podprsenky a obliekla si ostatné zvyšky lacných odevov, ktoré určite nepochádzali z návrhárskeho pera Celvina Klieny či Wersaceho. Keď sa chystala na odchod, Tyler ju zchmatol za plece a trhol ňou, až takmer padla na zem. -A konečne z tých peňazí zaplať nájomne ty krava. Marla sa vymanila Tylerovi a bez slova vyšla z izbi, pričom zabuchla sa sebou dvere. -A nebúchaj dvermi! Zakričal, už na zavreté dvere Tyler. Marline kroky samozrejme viedli do najbližších potravín, aby si zadovážila dennú potrebu whyski a piva. Ani si neuvedomovala, že letmými pohľadmi hľadala postavu punkáčky, s ktorou sa stretla včera. Marla zrazu zmenila smer chôdze a namierila si to na koniec bloku, na to miesto, kde včera popíjala s pukáčkou, ale nikde ju nevidela. Našla tam len starého bezdomovca, čo vyvalený na chrbát chrápal so zavretými očami, hlavu mal v odpadkoch, ktoré okol seba rozhádzal, asi keď hľadal nejakú potravu na obživu, alebo možno len zháňal nejaké fľaše od pív. Cestou domov, videla na stenách a na ståpoch Tylerove obežník. Na jednom z nich stálo: „Ľudia potrebujú bezpečie. Len škoda, že ho hľadajú na účtoch svojich bánk. Boja sa žiť zo dňa na deň a tak vkladajú svoj život do rúk komerčným bankám. Nevedia sa zmieriť s tým, aby sa z nich stala väčšia kôpka hnoja akou sú.“ Marla sa pohla ďalej. Netrvalo dlho a narazila na ďalší Tylerov, ako ich on nazýval, letákov. „Darmo sa snažíš byť, autom o ktorom snívaš. Darmo sa ukájaš ligotom bezcenných šperkov, ktoré zaujímajú len teba a zopár povýšeneckých hajzlov z Wall street. Nadvihuješ sa nad ľudí, čo svedomito pracujú. Ale keby sme MI OBIČAJNÝ PRACANTI nepracovali, ekonomika by zdochla a spolu s ňou aj tvoja peňaženka by skapala od hladu po dolároch!“ Keď Marla došla domov, hneď zašla ku dverám nájomníka, aby mu vyplatila svoje dlhy za byt. Marla kráčala dlhou, slabo osvetlenou chodbou a znechutene civela na popraskanú omietku starého obytného komplexu, ktorý zapáchal starým, zhnitým syrom, čo domovník používal ako návnadu na potkany. Marla mala raz tú šancu stretnúť sa z jedným s potkanov zoči voči vo vlastnej spálni. -Ak by som mala zgegnúť a dostať sa do pekla, sám Diabol by ma vysmial v akej dier to žijem. Pomyslela si Marla, keď ďalej uvidela rad starých dverí, na ktorých sa odlupovala stará farba a ani čísla sa nedali dobre rozoznať, alebo na podaktorých dokonca aj tie chýbali. Marla konečne dorazila k dverám nájomcu bytov. Zaklopala, ale spoza dverí nebolo počuť ani len náznak krokov, a tak sa rozhodla zaklopať znova. No teraz až prílyž zreteľne počula nadávky nájomcu, -do čerta, ktorý darmožráč sa tu zase serie?! Človek si nemôže ani na chvíľu zdriemnúť v tejto kurevnskej diere! Pod nájomca prudko otvorí dvere, div že ich nevyvalí z pántov. -Čo chceš! Zvrieskol na Marlu. S pozadia boli počuť vzdychy a náruživé stonania, čo naznačovalo, že tento neohrabaný, 50 ročný slizký bastard s plešinkou na hlave, ktorý mal chlpatú nie len hruď, ale aj ramená, ktorých ovisnutá, zvráskavená koža napovedala, že kedysi v minulosti brávala steroidy a pravidelne sa chodieval potiť do telocvične. No teraz namiesto tehličkového bruška ho v úvodzkovách zdobilo obrovské pivné brucho, ktoré sa div nenatriasalo ako huspenina, zakaždým, keď zvraštil svaly okolo kútikov očí a nozdier, aby dal najavo, že ho Marla vyrušila pri, ako to asi on nazýval, popoludňajšej sieste. Marla sa bála pozrieť sa mu nižšie pod brucho, nie že uvidí jeho nadurené slipy. Nechcela si ani v najhoršom sne predstaviť, jeho nechutný, žilnatý, možno stoporený a možno impotentný úd, čo skrýval len kúsok látky, obtiahnutý okolo jeho tučných, taktiež chlpatých stehien. -Ja som vám len prišla vyplatiť nájomné za minulý mesiac. Dostala nakoniec zo seba ešte stále trochu vyľakaná Marla po zhúknutí, tohto nechutného, vypaseného monštra, ktorý si siet nepotrepl na epiláciu, ktorej podľahli aj „muži modernej dobi“, takzvaný metrosexuáli, alebo podľa Marli, jednoducho len „buzeranti.“ Podala mu pár starých, ošúchaných dolárov a v duchu rozmýšľala, že by bolo na čase zmeniť svojho peniska, ako si Marla spomenula, že nazvala punkačka mužov. Ale na druhej strane, bola rada, že aspoň niečím vedela zaplatiť, aj keď to boli staré, ošúchané a možno aj kradnuté doláre. Nájomca ich spočítal, zacivel na Marlu a zašomral, -Máš šťastie, že je to presne! A zabuchol dvere Marle pred nosom. Marla len vztýčila prostredník smerom na zavreté dvere a tiež si zamrmlala, -Poser sa ty úbohý kretén. A odpochodovala preč z tej hnusnej chodby. Ako tak kráčala hore schodmi k svojej malej škatuli, v ktorej bývala, všimla si cez malé zasvinené okno, že začalo pršať. Marla sa zadívala na tie kvapky a zamyslela sa: -Koľko ľudí asi tak umrie, keď prší? Koľkým ľuďom dážď zmyje ich duše pod zem priamo k nohám Diabla? Prach, hmla a kvapky dažďa sa zmiesia a spolu vytvoria zvláštnu hmotu. Možno práve táto hmota je ľudská duša. Alebo žeby len to čo z nej ostalo? Dažďové kvapky dopadali na sklo toho okna, akoby sa ho snažili zmyť toho prachu a sadze, čo sa tam nahromadila za tie prázdne roky Marlynho života. Marla sa utápa vo svojich bezvýznamných myšlienkach ďalej: -Dažďové kvapky sú len možno padajúce duše, čo neboli vrelo privýtané v neby, tak sa rútia na zem, kde sa vsiaknu pod povrch špiny a úzkosti. Možno aj ja sama raz pobozkám plamene pekla a Satan si svoje choré chúťky bude vyžívať na lupeňoch mojej bezhmotnej, priehľadnej duši a dážď len bude padať naďalej a bude prinášať ďalšie duše pod ten čierny asfalt, čo poctivými rukami odliali na zem členovia robotníckej vrstvy, netušiac že aj ich duše zmyje dážď pod ich vlastné dielo, ktoré aj oni samy pošliapu svojimi pracovnými bagančami. Marla, zabuchla sa sebou dvere svojho úbohého bytu, ale nemohla nikdy zabuchnúť dvere svojich spomienok a života. Myšlienky jej kolovali okolo Tylera a jeho majetníckeho zaobchádzania s ňou, okolo punkáčky, ktorú spoznala a že ani len nevie jej meno, a hlavne okolo jej otca. Okolo človeka, ktorý si jej dvanásť ročné nahé telo nahrával na video pásky a nútil ju masturbovať pred ňou. Aj teraz vidí všetko tak jasne pred sebou, akoby a to celé odohralo len včera. Dvanásť ročná Marla sedí vo svojej izbičke na zemi a hrá sa so svojou obľúbenou bábikou, keď tu počuje buchot dverí. Celá zdesená sa trhne a vyskočí na obe nohy, ktoré sa aj napriek jej vychudnutej postave lámu pod jej váhou. Počuje ako si otec v kúpeľni púšťa vodu, jeho kroky, ktoré sa blížia k jej dverám. Tá úbohá bytosť vie vopred čo sa stane, ale nechce tomu uveriť. Stále verí, že ten muž, ktorý zabil jej matku pred jej očami, že tá beštia, čo jej toľko rázy ublížila, že tentoraz ju príde len pohladkať ako slušný, bezúhonný otec, svoje rozmaznané, milované dcérky, ktorými Marla tak opovrhovala. Stále verila, že jej len dá pusu na dobrú noc. Ale nie. Marlino búšenie srdca sa zrýchlilo, ako náhle zbadala tú prekliatu kameru v otcových rukách. Ale snažila sa potlačiť slzy, lebo dobre vedela, keby ten človek s kamerou v ruke vedel, že sa ho bojí, možno by obišla ako jej matka. Ktorej telo sa dodnes nenašlo a tak polícia nemohla zatknúť jej otca. -No tak? Prihovoril sa otec Marle. -Kto je tu poslušným dievčatkom? Marlina duša zostala zakliesnená v okovách tohto šialeného teroru a len mechanicky vykonávala už dobre naučené pohyby, ktorým ju „naučil“ jej takzvaný „tatko“. Ani sa nenazdala a už bola celá nahá a kamera bežala na plné obrátky. Ani sama nevedela usúdiť, či to je len sen, alebo blúznenie, keď zrazu začula hlas beštie, ako jej navráva: -No vidíš to, poslušné dievčatká vždy dostanú nejakú odmenu, keď ukážu ujom čo majú. Tieto slová poznačili Marlu asi najviac. -Poslušné dievčatká vždy dostanú odmenu. A Marla bola poslušná, keď fajčila tylerovo ohanbie, keď trpela jeho urážky a majetnícke chovanie sa k nej. Freudovske podvedomie ju nepustilo. Zostalo v nej zaklieštené ako ruda zahrdzaveného kameňa. Ten prekliaty Freud! Nech si strčí to svoje podvedomie niekam! Marla nechcela mať takéto skurvené podvedomie! Podvedomie, ktoré u nej zautomatizovalo správanie sa kurvy! Chcela mať rozmýšľanie normálnej ženy, ktorá dokáže milovať svoje deti, svojho milujúceho manžela! Marla sa v duchu vysmievala do ksychtu tomu akémusi Freudovi o ktorom jej vykladal ten cvokár zo skupiny prialkoholickej liečby! 2. Tyler už ako desať ročný vyrábal výbušniny a opravoval staré zbrane. Fascinovali ho najmä malé samopaly, ako uzi, M3/M3A1, MP-5N, útočná puška FA MAS, SAMOPAL BIZON a iné „hračičky“. Povráva sa že ako jedenásť ročný postrieľal polovicu židovskej synagógy. Ale to bola len fáma, ktorú pravdepodobne rozšíril on sám. Ako dvanásť ročný sa dostal do polepšovne, spojenej so psychiatrickou klinikou pre deti a mládež, lebo kladivom ubil na smrť vlastnú matku. Po úteku zo psychiatrickej liečebne žil na ulici a rovnako ako Marla sa živil prostitúciou a krádežami. Vtedy mal trinásť a štrnásť rokov. Založil aj viacero siekt. Väčšinou išlo „len“ o vydieranie politikov, bánk a poisťovní a o vzburu voči konzumnému spôsobu života. Ale občas za „dobro veci“ padali aj ľudské obete. Tyler mal vždy schopnosť ovládať ľudí. Mal vyžarovanie, vyzeral dobre a v jeho dlhých, čiernych, vlnených vlasoch sa ukrýval jeho sexepeel. A teraz, ako tridsať tri ročný tu vyrábal z farebných papierov, lepidla a nožníc svoje plagáty a obežníky, v ktorých otvorene kritizoval konzumnú spoločnosť. „Ľudia potrebujú bezpečie. Len škoda, že ho hľadajú na účtoch svojich bánk. Boja sa žiť zo dňa na deň a tak vkladajú svoj život do rúk komerčným bankám. Nevedia sa zmieriť s tým, aby sa z nich stala väčšia kôpka hnoja akou sú.“ „Darmo sa snažíš byť, autom o ktorom snívaš. Darmo sa ukájaš ligotom bezcenných šperkov, ktoré zaujímajú len teba a zopár povýšeneckých hajzlov z Wall Street. Nadvišuješ sa nad ľudí, čo svedomito pracujú. Ale keby sme MI OBIČAJNÝ PRACANTI nepracovali, ekonomika by zdochla a spolu s ňou aj tvoja peňaženka by skapala od hladu po dolároch!“ Jedno utorňajšie popoludnie sa Tyler vybral do Wall Martu na bicykli. Lenže pred vchodom „zabudol“ z neho zliezť a tak sa na ňom premával pomedzi regálmi. Do košíka vkladal porno časopisy, kondómy, chipsi, chlieb a maslo. Samozrejme si nevšímal členov bezpečnostnej služby obchodu, ktorý ho nabádali, aby zliezol z bicykla, že čo si to dovoľuje a že nech okamžite vypadne z obchodu. Ale Tyler sa im stratil šikovným manévrovaním pomedzi regálmi a WC papiermi, nakladanými na seba do tvaru pyramídami a ku divu nikoho nezhodil ani do nikoho a ničoho nenabúral. Tyler sa pristavil pri mrazničke s mäsom a vyberie si z neho párky a rýchlo si to namieril k platobného pultu, pred ktorým zafaruje, čím zanechá čiernu šmuhu na sterilne čistej dlážke Wall Martu, ktorú svedomito čistili každý deň alkoholici a ľudia s poruchou osobnosti, ktorý sa ledva naučili vykonávať aj túto jednoduchú a podradnú prácu. Po zaplatení tovaru opustil platobný pult a za karhania personálu bezpečnostnej služby opustil budovu Wall Martu. Po opustení Wall Martu sa Tyler vybral na svojom bicykli domov, po zaľudnených uliciach a chodníčkoch. Keď dorazil domov, hodil chlieb a maslo do chladničky, ale párky si nechal u seba, zo stolíka svojho malého, neuprataného, lacného bytu, ktorého steny zdobila plieseň a pavučiny s omietkami a popraskanou maľovkou na stenách schmatol hnedý, starý batoh, v ktorom mal svoje ručne vyrobené plagáty a obežníky, na ktorých hlásal svoju osvetu, vhodil do nej párky, nasadol na bicykel a rovno z bytu sa na ňom vydal dolu po schodoch obytného domu a vo dverách znova takmer zrazil matku s jej malým synom, ona len zakričala za ním: -Dívaj sa pred seba ty debil! A ohriakla svojho syna, ktorý sa od ľaku rozplakal: -A ty kurva drž hubu, lebo poviem otcovi, aby ti dal po hube! Poď! Trhla chlapcom a vláčila ho hore schodmi do bytu, ktorý, ako iste, nebol žiadnou kópiou luxusného apartmánu hotela Ritzz. Tyler zrazu zosadol z bicykla, začal ho tlačiť vedľa seba a zastavil sa pri každom luxusnom aute, ako BMW, Mercedes, alebo Audi A8 a do výfuku tých áut napchával tie párky. A taktiež sa pristavil pri každej prázdnej stene a ståpe a vylepoval na ne lepiacou páskou svoje plagáty, ktorými ohlasoval svoju „osvetu“ vo veci bánk, peňazí a manipulácii reklám na slabú vôľu jedincov, ktorí sa necítia dokonalí, keď si neutierajú zadok po sraní do značkového hajzlového papiera, alebo keď im na stenách nevisí najnovšia, luxusná plazma, s vyše troma miliónmi kanálmi, pričom polovica z nich je určite porno alebo teleshopping. Na jednom z týchto letákov stálo: „Hľadáš svoje alter ego v osobe Donalda Trumpa, navonok opovrhuješ s Paris Hilton ale vo vnútri svojej chorej duše jej závidíš majetky a dedičstvo bohatého tatka.“ Na inom zase stálo: „Delfíny sú rozkošné, ale keď ich voláš rybou, asi si vážne debil. Ak nevieš čo vlastne zachraňuješ pred ropnými tankermi, tak ser na to, alebo si otvor knihu o morských živočíchoch, lebo keď sa tváriš, že ti záleží na živote týchto, ako ich ty nazývaš „rýb“, len kvôli tomu, aby ti tvoji snobský priatelia potľapkali plecia, že aký si dobrosrdečný a pozvú ťa na ďalšiu snobskú party, kde máš možnosť sa chváliť svojim kontom v banke, tak to nevyznie tak coolovo, ako keď ti naozaj záleží na týchto cicavcoch a daruješ peniaze potajomky, aby o tom nikto nevedel. Namiesto toho sa dáš odfotiť do New York Times alebo do Washington Post s prezidentom banky, len aby si získal spoločenskú prestíž.“ Tyler sa zastaví pred výkladom obchodu so značkovými sedacími súpravami a popod fúzy si poznamená: -Pche! No jasné! Duševná masturbácia, ktorou vypåňaš svoje ego. Napraceš si byt drahým, rustikálnym nábytkom, zapáliš si cigaru a s rukou v nohaviciach hľadáš svoju nirvánu. Pche! Duševná onánia! Tyler nasadol na bicykel , čo bol BMX pre deti vo veku 14 až 16 rokov, takže na ňom vyzeral dosť komicky. Bicykel bol fialovej farby. Tyler sa preháňal cez chodníky, dolu schodmi, cez ulicu, ale ani sa nepozrel zo strany na stranu, takže autá boli tie, čo museli trúbením a škrípaním kolies zastaviť, keď sa Tyler prehnal pomedzi ne. Samozrejme okrem áut sa musel vyhýbať aj spŕškam nadávok a vztýčeným prostredníkom. Bicykel pristavil pred akýsi bar, vošiel doň a keď ho zbadal barman, bez slov sa vydal do akejsi zadnej miestnosti. Tyler ho nasledoval, barman otvoril poklop na dlážke, Tyler doň vlezie a po rebríku zlezie do akejsi pivnice pod barom. Tmavú miestnosť osvetľovali len monitory počítačov, pred ktorými sedia mladí muži, oblečení do starých ošúchaných tričiek a maskáčových či pracovných nohavíc. Tyler sa prihovoril jednému z nich: -Koľko z toho už je hotové? -Máme hotových už asi tridsať reklám. Tyler si totižto najal mladých počítačových géniov, aby sa podieľali na jeho pláne zničiť vplyv televíznych reklám na ľudí a neskorších spotrebiteľov. Do televíznych reklám dal vyrábať takzvané „podprahové odkazy“. Podprahový signál je signál, ktorý je pod limitom (pod prahom) jej vnímania, takže signál daná osoba síce zaregistruje, ale obsah signálu jej prejde bez uvedomenia priamo do podvedomia. Príkladom je obrázok, ktorý osoba vidí príliš krátku dobu na to, aby si prostredníctvom zraku dokázala uvedomiť, že niečo sa na danom obraze zmenilo. Táto technológia sa využíva v reklame a propagácii, ale pokladá sa za ilegálnu a neetickú. Je tiež často spájaná s množstvom konšpiračných teórií. Použitie podprahových signálov vychádza z predpokladu, že je možné využiť ich na: nevedomé a manipulatívne zneužívanie vplyvu podprahových signálov na ľudskú psychiku zo strany iných pozitívne (tiež nevedomé) ovplyvňovanie ľudskej psychiky zo strany iných k dobrovoľnému a vedomému preprogramovávaniu tých častí svojej vlastnej mysle, ktorú inak nedokážeme podľa svojich predstáv ovplyvňovať. Až nato, že Tyler tieto podprahové signáli využíval opačne: Teda, vezmime si človeka, čo doma sedí pred telkou, kolená ma pochované do chipsových omrviniek a iných nechutností, vidí reklamu na Pepsi. Samozrejme v reklame tvrdia, že je to dobrý nápoj a musíš si ho kúpiť, ale Tylerove odkazy sú jednoznačné: Nepotrebuješ to! Nestane sa z teba výnimočný človek. Alebo v reklame tvrdia: -Toto je geniálny výrobok. A naproti tomu pod tým Tylerov podprahový odkaz: -Toto je shitný výrobok. Alebo: -Vďaka týmto tabletkám rapídne rýchlo schudnete.... ...a Tylerov odkaz: -Vďaka týmto tabletkám rapídne osprostiete a dostane rakovinu.

hupka je autorem tohoto článku. Pokud pod tímto textem není zobrazen úryvek, klikněte na titulek pro zobrazení celého článku.

Kapitola III.

O štyri mesiace ...

„Marika, máš ísť k šéfke, práve ťa zháňala! Kde si bola tak dlho?! Už pol hodinu mi vyvoláva v jednom kuse a ty nereaguješ, ani na zvonenie telefónu. Načo potom máš mobil? Choď k nej, lebo ak ešte raz zavolá, dostanem hysterický záchvat.“

Ozvala sa Žofia, mzdová účtovníčka. Pracovala vo firme skoro od jej založenia a poznala Júliu dobre. Niečo vážne sa muselo stať, lebo tak vrieskať ju ešte nepočula a to ju počula kričať veľakrát.

Marika zbledla ako stena a bez slova odišla za vedúcou ekonomického oddelenia. Na sekretariáte sedela Klára, pozerala na monitor a vybavovala služobné maily, lebo zastupovala Annu, ktorá odišla do banky. Mala sa vrátiť o chvíľu, lebo do telefónu jej povedala, že príde hneď, len ešte vybaví jednu záležitosť. Ani si poriadne nevšimla Mariku, ako vchádza do kancelárie jej nadriadenej. Zareagovala až na hlasný krik svojej šéfky.

„Ale, ale, koho to tu máme?! Dobre že idete, Marika! Len si sadnite, rozhovor bude dlhý!“

Zvolala zlostne Júlia.

„Mohli by ste mi povedať, kde v pekle ste boli?! Už najmenej pol hodiny vás zháňam!!

„Ja ... ja... bola som niečo vybaviť v banke ...“

„Neklamte mi do očí! Do banky šla Anna! Tak poviete mi, kde ste boli?! Ale pravdu!! Lebo ...“

Skoro vrieskala Júlia.

„Ja ...no ... bola ... som ... si ... kúpiť .... novú... sukňu ... do butiku dostali tovar ...“

„Aha ... takže sukňu! Aspoň raz ste povedali pravdu! Myslíte si, že som tým vašim smiešnym výhovorkám niekedy verila?! Obráťme list a budeme sa venovať pracovným záležitostiam. Čakám od vás vysvetlenie!“

„Neviem, na čo narážate ...“

„Tak ona slečna nevie! Mne sa niečo stane! Skúste si spomenúť! Včera ste robili úhrady faktúr a uhradili ste niečo, čo ste nemali! Vysvetlite mi, nad čím ste premýšľali! Firma, ktorej ste poslali pol milióna, nám dlhuje dva milióny a vy ste si to samozrejme ani nevšimli, že?! O dva dni bude výplata a na účte nie sú žiadne peniaze, lebo slečna všetko minula na úhrady, ktoré boli naplánované na budúci týždeň! Čo si preboha myslíte?! Že každý deň firme spadne do lona niekoľko miliónov, len tak odnikadiaľ? Čo poviem ľuďom?! Že výplata nebude, lebo slečinka bola príliš iniciatívna? Ha?“

„Ja som si to nevšimla ...“

„Júlia, prečo ZASE kričíš?!“

Ženy si nevšimli, že do kancelárie medzitým vošiel majiteľ firmy a začul časť rozhovoru.

„Nemáme na účte ani korunu a neviem, odkiaľ vezmeme peniaze na výplatu a na uhradenie DPH. S odberateľmi som sa dohodla, že zaplatia neskôr, trochu som im vyšla v ústrety, dal si na to súhlas. Úhrady našim dodávateľom boli naplánované až na budúci týždeň, ale naša Marika sa rozhodla, že bude iniciatívna a uhradila všetko ešte včera. Vrchol všetkého je, že aj nášmu najväčšiemu dlžníkovi poslala pol milióna, lebo si „nevšimla“! Mňa z nej porazí! „

„Čo!!!“

Roman si musel povoliť kravatu a rozopnúť gombík na košeli.

„Počul si dobre! Som zvedavá, ako vyzerá jej práca, keď je taká iniciatívna! O pár dní podávame daňové priznanie ohľadom DPH a nepozdáva sa mi výsledok! Koľko faktúr ste zaúčtovali? Povedzte pravdu, lebo o takom čase vyšiel vždy rovnaký výsledok, každý mesiac platíme skoro tú istú sumu, ale dnes vyšlo v účtovníctve divné čislo! Chcem počuť pravdu, žiadne výhovorky! Čo ste robili celý mesiac ?! Asi ste chodili každý deň kupovať nové lodičky, ako vás poznám, alebo plavky, lebo je sezóna!“

„ Slečna Marika, prečo mlčíte?!“

S hnevom sa pýtal Roman. Poznal Júliu dobre, nikdy nekričala bez príčiny, Neznášal, keď musela vrieskať, ale vedel, že jej zvýšený hlas neveští nič dobrého.

„Ja ... nestihla som skôr. Zostalo mi ... no ... zaúčtovala som len faktúry z prvej dekády, ostatné som sa chystala dnes ...“

Tichým hláskom hovorila Marika.

„Čože?! To nemyslíte vážne! A odkiaľ vezmeme peniaze na úhradu dane? Ani nevieme aká bude! Čo ak vyjde taká suma ako minulý mesiac?! Na to ste nemysleli? Vy ste sa zbláznili!“

Kričala Júlia a Roman chodil zlostne po kancelárii. Musel si rozopnúť ďalší gombík na košeli, lebo sa mu dýchalo ťažko. Nebol schopný dostať zo seba ani slovo.

„Ja som si myslela ... „

„Čo ste si mysleli?! Zakrútime prsteňom, ako Arabela a všetko bude v poriadku? Za toto dostanete kárne opatrenie a výpoveď k tomu! Teraz vypadnite! Von! Nechcem vás tu vidieť! Prídete zajtra ráno o ôsmej a dohodneme sa na ukončení pracovného pomeru, mám toho dosť! Sústavne vás kontrolovať ako malé dieťa! Beriete plat, aby ste pracovali a nie aby ste si chodili v pracovnom čase nakupovať tie svoje „parádičky“. Radím vám, aby ste prišli, lebo ináč podám trestné oznámenie. Dúfam, že majiteľ firmy súhlasí s mojím postupom.“

Marika sedela so sklonenou hlavou, práve jej došlo, že jej kariéra vo firme sa definitívne skončila. Otočila sa na Romana, ktorý bol stále v šoku.

„Samozrejme že súhlasím! Budete nakoniec rada, slečna Mráziková, ak to trestné oznámenie nepodáme. Neviem, čo urobíme, zrejme budeme nútení požiadať o úver, ale ani ten nedostaneme za jeden deň. Trvá to nejakú chvíľu, kým sa úver vybaví. Choďte domov, zajtra sa porozprávame.“

Dievčina pomaly vstala a odišla s plačom z kancelárie. Júlia s Romanom na seba zlostne pozerali. Takú situáciu vo firme ešte nezažili a to už v nej prežili všeličo. Roman začal prvý.

„Júlia, čo budeme robiť?“

„Neviem Roman, som bezradná. Ja sama som ju tam preložila! Verila som jej a pred mesiacom som ju prestala kontrolovať, zrejme som nemala.“

Mladá žena sa zamračila.

„Nemôžeš predsa kontrolovať všetkých. Povedala si pravdu, dostávala plat ako účtovníčka, svoje povinnosti poznala, ty si nič nevyčítaj, chcela si dobre. Kto teraz zaúčtuje faktúry? Výsledok by ma zaujímal, musíme si požičať, možno moji kamoši pomôžu, ale nechcem sa spoliehať len na nich.“

„Skús im zavolať, lebo výplaty môžeme posunúť, ale úhradu dane sotva. Nechcem si ani predstaviť penále za neskorú úhradu, plus kontrolu z daňového úradu. Už teraz ma z toho bolí hlava, keď si predstavím, že tá bosorka sem príde znova.“

„Nestraš.“

Roman zdesene pozeral na Júliu. Predchádzajúca kontrola bola ako zlý sen. Vŕtali sa vo všetkom, bolo to nepríjemné, aj keď výsledok bol uspokojivý, našli len zopár maličkostí.

„Budem musieť ostať vo firme a zaúčtovať tie prekliate faktúry ja. Nikto iný nemá čas. Mariku sme vyhodili, Žofia má na starosti personálnu a mzdovú agendu, ona nemôže. Anna má na starosti banku a iné záležitosti, kontroluje výrobu, nemôžem ju zaťažovať ešte tým. Klára zajtra odchádza za manželom do Anglicka, veď vieš. Len som ju prosila, aby ostala do poslednej chvíle. Mala by baliť a chystať sa na cestu a nie byť v práci. Je tu, prišla na chvíľu zastúpiť Annu. Neviem kde Anna je, už by tu mala dávno byť. Idem sa opýtať Kláry. „

„Idem s tebou.“

Roman a Júlia prešli na sekretariát. Za stolom sedela Klára a nervózne pozerala na hodinky a na otvorené dvere do kuchynky. Blížil sa koniec pracovnej doby a ona potrebovala odísť, čakala ju cesta do zahraničia.

„Klára, kde je Anna?“

„Neviem, už by tu dávno mala byť, volala pred tri štvrte hodinou, že je na ceste späť, ale odvtedy sa neozvala. Mohla by som odísť?“

„Môžete, prajem vám príjemnú cestu.“

Roman a Júlia jej podali ruky. Zazvonil telefón a všetci sa strhli od hlasného zvuku. Klára vzala telefón, chvíľu počúvala, potom sa jej na tvári objavilo zdesenie a zrazu vykríkla.

„Môžete mi to zopakovať! Anna mala nehodu? Čo?! Zlomená ruka a noha? V ktorej nemocnici leží?!“

„Čože?!“

Vykríkli zhrozene Roman aj Júlia.

„Anna mala nehodu, zrazilo ju auto, volali z nemocnice, nie je to vážne, ale ostane tam, vraj ju čaká operácia.“

So strachom hovorila Klára.

„Operácia?!“

Zvolala Júlia. Nestačí problém s financiami a Marikou, ešte aj Anna je zranená.

„V ktorej nemocnici leží?! Hovorte konečne!“

Kričal Roman.

„Počkajte, nemôžem si spomenúť ... áno je to stará nemocnica, leží na chirurgii.“

„Pane Bože, čo budeme robiť!“

Viac nahlas, ako chcela povedala Júlia. Chcela ešte niečo povedať, ale prerušil ju nečakaný zvuk.

„Čo to je??? Klára, odkiaľ ten zvuk prichádza? Znie to ako ... plač dieťaťa?“

„Šéfka, ono to je ... dieťa ... Annine dieťa ...“

Júlia skoro spadla z nôh. Rýchlo vbehla do kuchynky a na vlastné oči sa presvedčila, že v malom košíku na prádlo leží niekoľkomesačné bábätko a srdcervúco plače. Roman vošiel do kuchynky za mladou ženou a neveriacky pozeral na plačúce dieťa. Klára vošla za nimi.

„Prečo je tu? Odpovedzte!“

„Viete, Jakubko je tu s nami už štyri mesiace, vlastne od začiatku, odkedy Anna pracuje vo firme. Všetky sme Anne pomáhali, striedali sme sa pri ňom. Rodičia ju vyhnali z domu, lebo je slobodná a má dieťa. Otec sa k synovi nehlási, dokonca jej ani neplatí výživné. Vy dvaja ste boli skoro celé dni preč, doobeda nebolo ťažké skrývať ho, bol tu a keď ste boli vo firme, tak sme ho prepašovali k Žofke, tam až tak často nechodite. Skoro vôbec. Aj teta Marta nám pomáhala. Nehnevajte sa, ale musím už ísť, zajtra poobede musím byť na letisku a ešte potrebujem niečo kúpiť. Nehnevajte sa na Annu, má ťažký život. V dnešnej dobe sama s dieťaťom ... Nie je to žiadna slasť, chceli sme len pomôcť. Keby sa Anne nič nestalo, ani by ste o tom nevedeli. Do videnia, uvidíme sa o tri mesiace. Prajem vám všetko dobré, naozaj už musím ísť.“

Klára podala ruky obom a potichu odišla. Chlapček medzitým stále hlasno plakal, akoby tušil, že s jeho mamou nie je všetko v poriadku. Do miestnosti vošla Žofia.

„Je tu niekto?“

Pýtala sa potichu. Vošla do kuchynky a zamrela na mieste. Majiteľ firmy a vedúca ekonomického oddelenia stále pozerali na plačúceho Jakuba.

„Žofia, Žofia, od vás som nečakala také tajnosti, veď máte svoje deti, aspoň vy ste mali mať rozum.“

Povedala Júlia a zobrala chlapčeka na ruky.

„No tak, miláčik, neplač, mamina príde. Tíško. Môj zlatý, neplačkaj, hlupáčik, upokoj sa.“

Hovorila Júlia chlapčekovi, hojdala ho v náručí, hladkala mu hlávku a tisla v náručí ako matka svoje dieťa. Roman bol taký prekvapený zo všetkého čo videl a počul, že sa nezmohol na slovo a zabudol zavrieť ústa. Od Júlie také správanie nečakal, veď bola stále chladná a odmeraná. Myslel si, že bude na Žofiu zlá a bude znova kričať, ako mala vo zvyku, ale príjemne ho prekvapila. Taký výraz tváre u nej ešte nevidel, jej tvár zjemnela a hlas znežnel. Mala v náručí dieťa a tíšila ho. Chlapček sa začal pomaly upokojovať.

„Žofia, tak už niečo povedzte, nestojte tu, ako soľný ståp, neodhryznem vám predsa hlavu. Kde má nejaké veci? Fľašu, plienky, oblečenie? Je hladný, smädný, určite mokrý, ak nie niečo viac. No tak, Žofia.“

Vyzvedala Júlia.

Žofia však mlčala. Ozval sa Roman.

„Žofia, všetko už vieme, Klára nám prezradila, že ste ho strážili, tak povedzte, kde má malý Jakub veci. Jeho matka je v nemocnici, musíme niečo urobiť. Nemôžete si ho zobrať domov? Tu nemôže ostať.“

„Nie, to nemôžem, môj manžel by s tým nesúhlasil a okrem toho musím odísť, dcéra volala, že nám vytopili byt, takže zajtra neprídem do práce a možno ani pozajtra. Aj tak musím utekať, volali mi že mám okamžite prísť domov, manžel je na ceste po mňa. Nehnevajte sa, veľmi rada by som vám pomohla, ale dnes to nejde a ani najbližšie dni nebudem môcť. Ešte neviem, ako to u nás vyzerá, budem to mať ťažké aj ja.“

„V poriadku, Žofia, choďte domov, netušili sme, čo sa vám stalo. Dúfam, že to nebude vážne, oznámte, kedy prídete, nerobte si starosti, nejako už situáciu vyriešime. Aspoň, že ste výplaty stihli urobiť. Do videnia.“

Povedala Júlia unaveným hlasom a vrátila sa s malým Jakubom do svojej kancelárie.

„Nehnevajte sa, do videnia.“

Žofia so zvesenou hlavou odišla vyčkávať manžela, ktorý mal každú chvíľu prísť pred budovu firmy. Roman šiel o pár sekúnd za Júliou, bol zvedavý, čo budú teraz robiť. Niečo také nečakal. V jeho firme sa ukrývalo malé dieťa štyri mesiace a oni si to ani nevšimli. Začínal o sebe pochybovať, či je normálny, keď si nič nevšimol. Pár krát zbadal preľaknuté pohľady niektorých žien, ale nepripisoval tomu žiadny význam. Teraz pochopil, že sa báli odhalenia.

Kapitola IV.

Keď vošiel do kancelárie, Júlia sa skláňala nad chlapčekom. Dieťatko od radosti kopalo rúčkami a nôžkami, lebo mladá žena mu niečo pekné šepkala. Zrejme Jakubovi vyhovovala starostlivosť náhradnej mamy, smial sa a niečo hovoril svojou detskou rečou. Ten výraz jej tváre ho doslova priklincoval na miesto. Usmievala sa, akoby to bolo jej dieťa a obaja k sebe odjakživa patrili. Tak predsa sa nemýlil, aj ona je len obyčajná žena a nie dokonalá a chladná bohyňa, akou sa snažila byť dlhé roky. Jeho oči znežneli a objavilo sa v nich niečo, čo sa snažil dlhé roky potlačiť. Dojatie a radosť z poznania.

„Tak miláčik, ukáž sa, či si mokrý. Samozrejme, nielen mokrý.“

Jakub radostne kopal nohami, konečne ho oslobodili od ťažkého a mokrého obsahu nohavičiek. Jeho zadoček bol konečne v suchu. Roman zhrozene pozeral na obsah plienky, ktorý na chvíľu zbadal. Júlia plienku rýchlo zamotala, robila to tak zručne, akoby to bola jej každodenná činnosť. Potom pozerala, čo bude robiť, lebo nenašli žiadnu tašku s vecami pre malé dieťa. Otvorila spodnú zásuvku na svojom stole, zobrala kuchynskú utierku a zabalila dieťa aspoň do nej.

„Roman, prosím ťa, choď do drogérie a kúp plienky. Nemôže ostať len tak, v dupačkách. Povedz, že dieťa má asi rok, aby ti vybrali správnu veľkosť. Ak tam budeš, zober aj fľašu na mlieko, nejaký cumlík a sušené mlieko pre bábätká. Predavačka ti poradí. Mlieko choď radšej kúpiť do lekárne. Drogéria je tu za rohom, niekoľko metrov od našej firmy, lekáreň je vedľa, veď uvidíš. Prosím ťa, ponáhľaj sa. Dlho nemôže zostať bez plienky, medzitým porozmýšľam, čo ďalej. Musíme nájsť niekoho, kto sa bude o neho starať, kým bude jeho mama v nemocnici. Dnes už nič neurobíme, musíme sa najprv postarať o neho. Účtovníctvo musí počkať do zajtra.“

„Ja mám ísť do drogérie kúpiť plienky? To nemyslíš vážne!“

„A kto? Nikto iný tu nie je. Tak nešomri a choď, lebo o chvíľu tu bude mláka. Teta Marta už odišla a potom budeš musieť upratovať ty. Ja sa starám o Jakuba, nemôžem robiť všetko.“

Žartovala Júlia.

„To určite, radšej idem do tej drogérie.“

Odpovedal a rýchlo odišiel kúpiť všetko, čo mu Júlia naditkovala. Ani nevedel, kde ten obchod je, opýta sa okoloidúcich, hovoril si. Bol rád, že síce žartuje, ale berie momentálnu situáciu zodpovedne. Vlastne bol šťastný, maska ľadovej kráľovnej začínala mať trhliny. Objavila sa pod ňou obyčajná, normálna žena a jeho šance získať ju začínali byť väčšie. Počas celej cesty sa usmieval, potichu sa smial aj v obchode a predavačka mu ochotne poradila, aké plienky sú najlepšie, ktorá fľaša pre kojenca je najvhodnejšia. Pri výbere cumlíkov sa už smiali obaja. Predavačka ho považovala za mladého otecka, ktorého poslala manželka na nákupy pre ich dieťa. Ani sa nenazdala a Roman bol späť, aj s nákupom. Medzitým ho prebalila do uteráka, ktorý našla v kuchynke, lebo chlapček bol znova mokrý. Celý čas sa s Jakubom rozprávala a on na jej maznanie odpovedal šťastným smiechom.

„Poď, musíme ho trochu umyť, pomôžeš mi.“

Zatváril sa kyslo, ale poslušne šiel s mladou ženou do miestnosti, kde boli sprchy pre administratívu. Chlapčeka prebalili do čistej plienky a vrátili sa do kuchynky. Júlia chystala mlieko pre Jakuba a Roman držal na rukách malého huncúta. Držal ho divne, lebo už dávno nemal na rukách dieťa. Júlia sa usmievala, bolo jej smiešne, ako milo a nežne sa s chlapčekom rozpráva „žralok Roman“ ako ho často volali jeho priatelia.

Roman Ziči totiž patril medzi najvplyvnejších mužov v meste a ani zďaleka to nebol jemný muž, ak sa jednalo o obchod a jednanie. Bol nekompromisný, tvrdý, zásadový, ale tolerantný a férový a pre tieto vlastnosti ho obdivovala. A mala rada? Trochu sa zľakla tej myšlienky. Vypustila ju z hlavy, lebo malý chlapček si vyžadoval pozornosť.

„Fľašu musíš držať takto, aby sa mu ľahšie pilo.“

„Nezdá sa ti, že si nejaká múdra?“

Doberal si ju Roman.

„Vieš, skúsenosti ...“

Nedala sa ona.

„Prosím ťa, aké ty môžeš mať skúsenosti s deťmi? Veď nijaké nemáš! Alebo si mi zatajila skutočnosť, že máš potomka?“

„Nič som ti nezatajila, len máme v rodine dieťa, sestra má dievčatko, malú Ninu. Dnes som chcela ísť za nimi... že ma to skôr nenapadlo!“

Plesla sa rukou po čele.

„Čo ťa nenapadlo?“

„Zavolám sestre a poprosím ju, či by si Jakuba nezobrala k sebe na niekoľko dní, kým nenájdeme niekoho, kto sa bude o neho starať celý deň. Sestra je na materskej dovolenke, malá Nina má desať mesiacov, tak by mohla pomôcť. Presne tak, hneď jej idem volať, seď tu, nechoď nikam, o chvíľu som späť.“

„Ty si dobrá, kam by som chodil s malým deckom.“

Trochu urazene reagoval Roman. Nemyslel to vážne, bol rád, že obaja situáciu riešia humorne. Nič iné im totiž nezostávalo, zajtra ich čakalo riešenie ešte zložitejšej situácie. O pár minút prišla Júlia s mobilným telefónom v ruke a sem tam reagovala humornými poznámkami. Roman len nechápavo pozeral, ako uvoľnene a žartovne horovila so sestrou, takú ju ešte nikdy nevidel. Doteraz nepočul, aby sa s niekým v jeho prítomnosti takto rozprávala. Bol z nej doslova unesený.

„Dobre ... áno ... môžeš si zobrať ten môj kostým ... aj blúzku ... aj tú druhú, len si Jakuba zober na niekoľko dní k sebe, naozaj ho nemáme kam dať. Neskôr sa porozprávame, prídeme o chviľu, ešte chcem ísť do nemocnice za jeho matkou, dobre, mame to vysvetlím ja. V poriadku, beriem tvoje podmienky, len sa upokoj. Vynahradím ti to, neboj sa, vezmem si potom Ninu a Jakuba cez víkend na starosť a ty pôjdeš na kúpalisko, ďakujem, ahoj.“

Júlia menila hlas počas rozhovoru, reagovala na slová svojej sestry trochu podráždene, ale nemyslela to celkom vážne. Vedela, že Katarína jej určite pomôže, veď jej pomohla neraz.

„To by sme mali, situácia je na niekoľko dní vyriešená, poď zavezieš ma s Jakubom k našim a potom pôjdem do nemocnice k Anne. Aj keď je neskoro, niekto mi už nejaké informácie poskytne.“

„Azda si nemyslíš, že by som ťa nechal v štichu? To by si ma urazila! Ideme k vašim a potom ťa odveziem do nemocnice, pôjdeme tam spolu. Potom ťa odveziem domov, nechcem nič počuť, ideme, aj tak je neskoro. Kým to všetko vybavíme bude večer. Vezmi si kabelku, ideme.“

Júlia na neho vďačne pozrela. Až ho prešla triaška od toho jej pohľadu, koľko tepla v ňom zrazu bolo. Odpovedal jej rovnako. Celou cestou autom na ňu pozeral, v spätnom zrkadle videl, ako ho objíma a hladí. Niekedy počas jazdy si myslel, že ide domov s manželkou a ich dieťaťom. Prišli na miesto, kde v malom rodinnom dome, v tichej uličke bývala jej rodina. Pred domom ju čakala matka a sesta. Otvoril jej dvere, zobral Jakuba a počkal, kým vystúpi aj ona. Vzala chlapčeka Romanovi z náručia a podišla k matke a sestre. Chvíľu sa ticho rozprávala s matkou a potom odovzdala spiace dieťa Kataríne. Po toľkých útrapách bol Jakub unavený, tak boli radi, že zaspal aspoň na chvíľu.

„Mami, som rada, že pomôžete, naozaj neviem, čo by sme robili. Ešte ideme do nemocnice, chceme vedieť, ako sa má Anna. Mali ju operovať, tak musíme zistiť, ako to celé dopadlo. Postarajte sa o neho, prídem až zajtra večer, vo firme nastali nečakané problémy, teraz o tom nechcem hovoriť, zajtra vám všetko vysvetlím. Dnes toho bolo vyše hlavy. Roman pôjde so mnou a odvezie ma domov. Skúste to nejako vydržať, noc možno bude kritická, ak zistí, že jeho mama nie je pri ňom. Ale potrebujem si oddýchnuť, nemôžem prísť naspäť k vám, musím sa aspoň trochu vyspať, lebo zajtra to bude horšie ako dnes, ani si nechcem pomyslieť, čo všetko musíme vyriešiť. Ďakujem mami, aj tebe Katka.“

Jej matka Irena skúmavo pozerala na Romana, lebo on na ňu hľadel tak pekne, že bolo očividné ako ju má rád. Stál za chrbtom Júlie a tváril sa ako jej ochranca a manžel, nie ako jej nadriadený a majiteľ firmy.

„V poriadku Julka, netráp sa, pousilujeme sa. Zajtra príď, porozprávame sa, aj tak si už dlhšie nebola doma. Pôvodne si mala prísť na kávu a koláčik, je streda, vieš, že vtedy skúšame nový recept.“

„Koláčik...“

Vykåzlo z úst mladého muža.

Žena sa usmiala na Romana. Jej sympatie si získal každý, kto mal rád zákusky, lebo ona piekla rada a jej dcéry až tak radi sladké nemali. Chceli vyzerať štíhlo, tak občas odmietli dobroty svojej mamy, čo ona niesla ťažko.

„Počkajte, o chvíľu prídem.“

Zvrtla sa a odišla. O chvíľu prišla späť a v ruke mala krabičku s koláčikmi. Podala ju mladému mužovi.

„Nech sa páči, toto je pre vás. Sú čerstvé, skúšala som nový recept, niekedy mi poviete, ako vám chutil. Júlia príde zajtra, tak si zamaškrtí neskôr.“

Romanovi bolo trápne, že sa prezradil a nechcel prijať zákusky.

„Len sa neošívajte mladý muž a vezmite si. To máte za odmenu, že odveziete moju dcéru domov.“

„Dobre, v takom prípade „úplatok“ prijímam.“

Zobral škatuľku so sladkou dobrotou a zatváril sa spokojne. Zákusky mal veľmi rád a domáce ešte viac. Júlia sa usmievala, ale situáciu nekomentovala, jej mame nedokázal vzdorovať dlho nikto, ani ona nie.

„Mami, Katka, už musíme ísť. Ďakujem vám, prídem zajtra večer. Ráno vám zavolám, čo je nové a uvidíme sa neskôr. Do vi.“

Júlia pobozkala matku aj sestru a odišla k autu. Roman podal ruku obom ženám, diaľkovým ovládaním otvoril dvere. Obaja nastúpili, zakývali na rozlúčku a odišli do nemocnice, kde mala byť hospitalizovaná ich kolegyňa Anna.

Pokračovanie ...